Veru - viacerým tu nešlo do hlavy, ako som sa ocitla v tomto regióne, keď vtedy bolo módne odsťahovať sa práve do Bratislavy. A ja som prišla do malomesta /pracovať/ a na dedinu/žiť/. Keď sa môj svokor na mňa naštval, posielal ma do pekla a do Bratislavy...odkiaľ som prišla. Môj ex Bratislavu neznášal a myslím, že ja som bola asi ňou dosť napáchnutá, tak asi aj to prispelo .-))). Nikdy som sa totiž netajila pozitívnym vzťahom k tomuto mestu, nech už je považované za akékoľvek a k jeho obyvateľom. Ranné detstvo som strávila na letisku v Ivánke , potom v Ružovej doline,a nakoniec v tej našej" Pétržke". Veľa pekných chvíľ som strávila aj u babky na Michalskej ulici.Poznala som takmer všetky domy, ich dvory a pivnice... Ťažko sa mi takmer v tridsiatke odchádzalo na dedinu akože navždy. Nerozoznala som totiž mrkvovú vňať od petržlenovej. A to bol riadny mínus...Hlavne, keď pred vami sa rozprestiera zrazu akože VAŠA veľká -veľmi veľká záhrada. A bol by "hrích hu neobrobiť".Tak dotoho! Nejaké rozumy som nabrala od manželovej babky "semenkárky". A pustila som sa do hrabania sa v zemi. Narobila som si riadky a vyznačila chodníčky...
"Načo sú ti chonňíky! Šak to je škoda zemi! Všade móžeš mať zelené!"
Poslušne, v snahe vyhovieť svokruši ,som zrušila chodníky. Sadila som tuším všetko...Na jednom konci som okopala, vyšklbala zelinu - na druhom mi to zase zarástlo. Niekedy mi to pripadalo ako boj s veternými mlynmi. Večer som uložila deti, ale odpadla som zvyčajne aj ja ako haluška....Ale úroda bola. Záhrada si ma pýtala každý deň, keď som prišla z roboty...
"No , viďíš, jak ťi to pekne rasťe....Buďeš mať z teho volačo..To ňeňi len hrať sa furt v ďílňi.."
"Hrať sa v dílňi" volali svokrovci moju rezbarinu .Spolu s Rasťom, ktorý mal tiež sklony "hrať sa v dílňi" sme sa postupne vynašli - okrasná záhrada to spasí...Tak polovica pozemku bude okrasná záhrada - stromy -tráva. A tak sme nakupovali všelijaké zaujímavé stromy a vysadili sme trávu, spravili sme pekné alpínium ...A v tých časoch sme sa stali čiernymi ovcami v dedine.
" Taký hrííích! Na takej kvalitnej černozemi. Ňeznabohová!Móhli sťe tam mať kukuricu!Alebo krumple!"
Krumple - ale kto by pučil tie mandelinky? Svokra mi ukazovala, ako ich mám pučiť , zbírať a topiť v pohári s vodou...Tešila som sa, keď sa blížil víkend, že sa vyspím. Žiadne také! Ráno bolo treba skoro vstať a bežať do obchodu. Po pol ôsmej už chlieb nebol a ani mlieko...V celej dedine boli len dvoje potraviny.Teraz je to už iné. V dedine máme dokonca aj "zelovoc"! Okrasných záhrad je už viac...Ja už som opustila tú našu a zakladám druhú. A pre všetko ostatné chodím do "zelovocu". Nie som už jediná. Kedysi, keď som kúpila niečo od ľudí "na rínku", tak sa ozvalo :" Načo to kupuješ, to si ňevíš dopestuvať?" Áno, pestovala by som jedine v rámci záľuby. Čas na to nemám a záhrada by mala byť viac na výdych ako na drinu. V "ďílňi pri hraňí "sa nadriem slušne , stačí mi to. Majiteľ "zelovocu" je taký počerný Róm, manželku má "bílú" - majú tam čisto, výber pestrý, pomôžu obslúžiť sa , požartujú... Minule ich jedna pani pochválila : "Aké máte pekné krumple!" "Šak krannuté !" požartoval majiteľ. Všetci sme sa smiali. Pristihla som sa, že im fandím, nech im ten obchod ide ...A nie som už čierna ovca v dedine.Chvalabohu, doba sa zmenila. Aj dedina. A mám tu už aj rodákov, aj internet a po diaľnici do Bratislavy -hodinka.
