Taká prechádzka...

stelesnený v hodinách na veži,

tak stála by som tu do rána,

utopená zrakom v Dunaji .

Nazízam do dvorov,

či nezmenili sa tajomstvá

schované za ich bránami,

kam schovali milenci zopár bozkov

a tak aj oni vošli do histórie.

Po zámockých schodoch kráčam stále vyšie

a v mysli ešte vyššie,

až kamsi ku hviezdam,

k tým knihám bez písmen,

plným tajomstiev.

A v myšlienkach sa tu túlam s tebou

filozofujúc o všetkom,

čo nás ešte čaká,

čo neminie.

A vysypem ti do dlaní

kopec slov o všedných mojich dňoch.

Tie nalezú ti do hlavy - slová - také chrobáky...

A šramotia . A šepocú.

Možno o láske.

Dvakrát ich prečítaš,

aby sa nikam nepodeli.