Zdôvodnil to tým, že pri práci doma duševne zakrnie a nemôže sa stále predsa dívať na tie isté ksichty...Plat mal aký taký- vlastne ani neviem - spotreboval ho sám a stále bol dlžný rodičom. Pamätám sa, že raz mi dal za celý rok dvetisícpäťsto korún.A kúpil deťom bežky raz na Vianoce.Nezlomila som ich, máme ich doteraz.
Vliezla som do vane a pustila na seba prúd vody. Voda očisťuje, má svoju silu. Nemohla som sa jej nabažiť. V hlave sa mi rodili nové predsavzatia. Voda tiekla a tiekla. Však si ju sama zaplatím - usmiala som sa - ako vždy! A načo mi je taký muž - vlastne nemuž! Do čerta! So všetkými našimi! Povedala som to dcéram - ako som sa rozhodla. V tých chutných mladých očiach sa zračila úľava a chuť zniesť všetko so mnou. Vedeli už dávno, o čo ide a rozumeli aj tomu, čomu som ja často nerozumela. "Mami, pôjdem s Tebou na súd. Do tej podateľne, aby si si to nerozmyslela...",povedala dcéra. Aj išla. Dodržala slovo. Zostávalo už len povedať to Rasťovi. Nebola by to pre neho novinka, však často sa to medzi zvadou pretriaslo. Ale jedným uchom dnu a druhým von..Nebral ma vážne...A asi ani o nás nestál. Nemali sme totiž žiadúci pozitívny vzťah k "našim" . V poslednej dobe som sa tým totiž už netajila. Tak som mu to povedala. Netváril sa prekvapene." Ako chceš," povedal. Odvtedy chodil spávať k "našim" . Prišiel z roboty, pomotal sa a išiel k nim. Našiel si hneď aj frajerku. Bola to kedysi moja priateľka. Vdova. Pri jednom stretnutí mi oznámila sama, že Rasťo za ňou chodí..."Vieš, Alžbet, ja tu okolo domu mužské ruky potrebujem." Tak to zdôvodnila. Však Ti ho dám aj s ružovou mašľou na vrchu, povedala som jej. Ešte netušila, chudera ...Ale nepredbiehajme..Čas bežal. Pracovala som - štát sa s rozvodom neponáhľal. Rasťo spával u našich, jedával "domácé" a vyzeral spokojne. Staršia dcéra už študovala v mojom veľkomeste a mladšia bačovala so mnou. Zdanlivo bol kľud. Až raz sa zjavil na dvore svokor. Práve sme si vymieňali s Rasťom názory. Už som ho neprosila, neprehovárala, nepresviedčala. Skôr som mu otvorene hovorila ,čo si o všetkom myslím. Pozdravila som svokra. "A ty tu ešte čo robíš? Na mojom majetku? Daj si termín, kedy vypadneš!" Pozerala som vyjavene. Aj dievčatá. Rasťo zas mlčal. A díval sa. Mal také veľké vyjavené oči. Ale nie na otca. Pozeral na mňa a na dievčatá, čo urobíme, čo povieme. Ja som sa zmohla iba na slová vnútri sebe :" Dám si termín - konečne! Do rána ,ty jeden zaslepenec zbabelý! Len čo zmizneš buvinkať k našim!"
