Zmierujem sa s tým, že môžu byť aj zlé dni. Pot mi steká po chrbte. Zdá sa mi, že práca ide pomaly. Termín nestíham. Aj keď tvary sú už konkrétne a blíži sa finále. Málokedy pociťujem prácu ako odriekanie. Dnes je to tak. Odriekam si, doslova sa postím! Mohla by som oddychovať, dožičiť si pár voľných dní. Zodpovednosť nepustí. A tento deň je protivný ako napätie pred búrkou. Nuž čo, aj také musia byť. Občas položím dláto a bežím ku chladničke. Vtedy si spomeniem, že aj tu si mám odriekať. Tak odšťavím pár jabĺk. Sú červivé. Aj v jablkách hlodajú červíky ako v mojej hlave. Červivé časti vyrežem. Nôž sa mi vidí tupý. Nevadí. Kováčova kobyla býva nepodkutá. Dosť času zabijem brúsením dlát, na nože mi akosi nevystáva...Nech sú tupé ako občas moja hlava. Kým pijem šťavu, sadnem si na lavičku na dvore. Mačiatka sa hrajú a pes sa vyvaľuje. Je im sveta žiť! Všimnem si, že sa celkom dobre znášajú - pes a mačka. Zrazu mám pocit, že iba ja mám blbý deň. Neoprávnene. Vraciam sa k robote. Zrazu si uvedomím, že som ju pohla zase kus dopredu. Nie je to až také zlé. Dokelu!
