A teraz je jedenásť hodín večer a ja kopem v záhrade pod orechom malý hrob. Bohvieako mi to nejde.Korene sú dosť vysoko... Všade je však tma, baterku nemám náladu hľadať a v podstate nechcem ani nič vidieť...Ďakujem Noci, že je taká milostivá a že nemám oči ako mačka....Vracala som sa večer autom do mojich Villákovéc a zbadala som čiernu kopu na ceste pred sebou takmer pri našom dome...hneď ma zlé napadlo- že je to náš Uhlík...Aj bol. Nenechám ho predsa valcovať ďaľšími autami. Naozaj som bola vďačná noci, že je tma. Sama by som ho na lopatu v takom stave nenabrala. A hlavne rýchlo na frekventovanej ceste v neprehľadnej zákrute, kde blbci lietajú stovkou, hoci je tam akože štyridsiatka. Zopár ich už skončilo v jarku, alebo nalepených na strome...Dcéram som povedala , čo sa stalo. Spustili nárek, ale moja metláčka sa odhodlala mi pomôcť. Naozaj - tma je milostivá...
"Mami, naozaj je to Uhlík?"
"Je!"
"Naozaj je mŕtvy?"
"Je!"
"Ale naozaj?"
Musela som sa premôcť a tú kopu mäsa s hodvábnou čiernou srsťou ešte pomykať ..
"Pozri, naozaj je...."
Noc je tmavá a tým naozaj milostivá...Tak sme ho zakopali pod orech...na hrob sme ešte priložili záťaž , hocijakú - aspoň do zajtra, kým tam neurobíme pyramídku z kameňov...Kvôli havine, aby svojho kamaráta nemohla vykopať...Nie som poverčivá:-), ale dnes som prala ...teda pračka prala...Sviatky sú tu. Ale malá smrť zvierat ich akosi nerešpektuje...Je po mojom čiernom kocúrovi... Dnešok sa taký nezdal. Bol krásny ,slnečný, strávený s blízkymi ľuďmi. A predsa. Bolo aj niečo negatívne - mňa dnes lámali zmiešané pocity , možno trochu aj nejaká žiarlivosť...potom táto malá smrť a slzičky v očiach mojich ratolestí...Asi som naozaj nemala dnes prať... Nedokážem sa inak dívať na zvieratá , ako na členov našej malej rodiny. Noc by mohla začať plakať, aby umyla tú červenú mláku na ceste pri dome...Keď nezaprší, vezmem tam vedro s vodou...Voda čistí všetko. Dievčatá už spia. Tuším si poplačem. Aj slzy sú voda - hádam to pomôže.
