V okamihu si uvedomím. že žijem pre tento čas a pre ten , čo je kdesi vpredu... Ako žlté a červené svetielka, ktoré teraz v tejto chvíli vidím nad riekou. Je večer ... Vietor mi odvial všetok cigaretový dym z vlasov a s ním aj tvoje slová. Viac sa stúlim do svetra a kamsi do seba. A dívam sa na tie teplé body v diaľke. Cítim, ako vonia rieka. Vdýchnem ju do seba. Hlboko, až zamrazí ma studenou vlnou kdesi na mojom dne. Hlboko, nech s jej prúdom sa odplaví všetko, čo chcem zabudnúť. Tam, kde sú svetielka , tam je malý most...Tak si predstavím, že je to ten, čo vedie do zajtrajšku... Ešte naň nevykročím...Ešte chvíľku zostávam stáť v tejto prítomnosti. V tejto chvíli by som chcela povedať ti niečo o radosti, o láske ako o bolesti na ktorú sa nezomiera, o ľuďoch, bez ktorých si svoj malý svet nevieme ani predstaviť...O smútku a hlúpej depresii, ktorá sa tvári ako módna novinka, ale vie potrápiť hádam každého... Tak sa v duchu vyrozprávam, a cítim ako ma na brehu jeseň objíma...Jej vôňa sa mieša s vôňou rieky. Je príjemná. Vietor sa váľa po zemi a hrá sa so všetkým, na čo natrafí... Ja viem, mám málo času. Večne ponorená kamsi do práce. Tak mi je vzácna takáto chvíľa. Ešte chvíľu upieram zrak na hladinu. Vždy máme nádej...
