Každý má chuť niekedy zdupkať. Každý pozná ten pocit. Sú situácie, kedy je to hanbou a sú situácie, kedy sa to vôbec nedá. A sú chvíle, kedy je to hádam najrozumnejšie, čo sa dá spraviť. Možno aj v záujme záchrany vlastného duševného aj fyzického zdravia. Tak konečne vyťahujem z komory bežky, nahrejem si hrubé ponožky a idem. Láka ma vziať Dunča so sebou, ale ešte je pridivoké šteňa, zrejme by sme to spolu nezvládli tak, ako s jeho predchodkyňou. Čiže iba s jedným riadnym pádom... Tak utekám zase z domu, od povinností, od práce a od všetkého, čo láme moje pokojné vody...O čom sa mi nechce písať, ani hovoriť. Niekedy už nestačí dobiť baterky prácou v ateliéri. Ako kedysi. Jednoducho sú v živote veci, ktoré vám z hodiny na hodinu zmenia spôsob života. A celý rytmus dňa. Tak dýcham kus slobody, počúvam iba ako mi sviští sneh pod lyžami. Ide sa ľahúčko, ani nezbadám a už som niečo vyše dve hodiny ďaleko od cesty, kde som odstavila auto. Úplne iná krajina. Stromy akoby mali niekoľko sto rokov a ani stopy po človeku, aj cestička skončila. Ocitám sa na chotári. Srnky , i keď boli v bezpečnej diaľke, spozorneli...
Zajace nevidno. Len ich križovatky. Čerstvé stopy a smery ich útekov. Hádam za láskami alebo v pude sebazáchovy. Napadá ma staré známe, že pred sebou človek neujde. Celý okolitý svet si nosíme v sebe. Teda jeho obraz. Niekedy je k nám aspoň pamäť milosrdná. Aspoň na niečo zabúdame. Pocity bolesti z minulosti nie sú tak intenzívne. Je tu "teraz" - biely sneh, v ňom vykúpaný vzduch a zimné slnko.
A postriežka. Ľudské hniezdo medzi konármi. Láka ma vyliezť hore. Pozrieť sa na tento kúsok zeme zhora. Pozrieť sa zhora na tie križovatky. Kam vedú cestičky z nich. Každý si volí tú svoju. S nádejou, že vedie do cieľa. Snáď do bezpečia. Snáď k svojej láske a snáď domov. Odolám pokušeniu. Nevyleziem. Zostávam dolu. Na svojej ceste. Nevidiac, kam vedú cesty iných.
