Nečudujem sa. Môj život je dosť neobyčajný, niekedy príliš hektický. A predsa snažím sa v ňom nájsť kus miesta aj pre neho. V našom veku sa nedá už očakávať, že náš život je ako čistá tabuľa priehľadného skla. Keď sa takí dvaja stretnú, majú už zvyčajne čosi za sebou a vláčia nejaké bremená svojich minulých, niekedy až do súčasnosti pretrvávajúcich, bolestí. Nie som naivka, viem , čo to znamená... Ľúbiť niekoho s tým, čo bolo a aj s tým, čo z toho zostalo..."Ľúbiť?", pýta sa Noc..."Veď si už niekoľkokrát vyhlásila, že ho už nechceš ani vidieť." Má pravdu - vyhlásila, prisahala som sama sebe.Chcela som to dodržať. Chýbal mi. "Neklam, ako ti môže chýbať irónia, sarkazmus a to, že ti niekto vmietne aj tie pálivé pravdy dosť nešetrne do očí?" Predstav si, chýbalo mi to. A je málo ľudí, s ktorými sa viem tak z chuti zasmiať...Dokonca sa mi zdá, že nás tie sváry opäť viac zblížili. Možno sa klamem. Možno je výsadou môjho veku už tiež tak neveriť, viac sa báť...v niektorých veciach neveriť ani sama sebe... "Aj ty jemu celkom neveríš...Podozrievaš ho z nedoriešenej minulosti, pripadá ti niekedy ako rozvedenoženatýaženatorozvedený..." Ja mám tiež nedoriešené veci , ale mám vnútri v sebe vyriešené vzťahy...Alebo nemám? Určite vyzerám, že nemám. Ale kto ich má? Tak celkom a úplne?
Svetlá mesta sa mi rútia v ústrety...Odkedy ho poznám, mám k tomuto mestu ešte o krok bližšie. Keď nie je pri mne, mám pocit, že nemám vôbec nič...
"Nedramatizuj, možno je s tebou viac, ako si myslíš. Možno chce byť s tebou viac, ako si myslíš. Možno ťa má radšej, ako si myslíš. A možno mu aj ty chýbaš. A možno iba chceš, aby to tak bolo. Hehe, zas nejaké zbožné želanie... Ešteže môžem snívať...Len teraz by však nebolo vhodné zavrieť oči - ešte mám asi pätnásť kilometrov pred sebou...
