Chcela som si do soboty vziať aj Peťa (stále rada pomenúvavam veci menami), no nechcela som, aby ho opršal amsterdamský dážď a usúdila som, že v zamračenom svetle nehodno fotiť a že jedna palička na celý deň nestačí..Tak som mu baterku strčila do nabíjačky a vyrazila do hlavného mesta s potlačenou chuťou fotiť a užívať si ho (len) zážitkovo. Písala som si istý čas so S., češkou pracujúcou na farme, tak sme si dohodli "rande" na polceste medzi jej samotkou a mojou dedinkou: A´dam bol najlepšie, najstrednejšie miesto na stretnutie!
Oči otvorené, bicykel som odstavila pri zastávke (a sakra, zabudla som, že tam ešte stále je, asi poň skočím po doblogovaní) a zodvihla kancelársky papier s "Alkmaar"om. Pár zelených, červených sa na križovatke vystriedalo, až ma vzal chlapík, Matej, ktorý vlastnil blízky autoservis a zo sobotnej pohody ho vyrušili zamestnanci. Ďakujem im týmto pádom, pretože ma vzal na skvelé stopovacie miesto priamy smer Amsterdam. Moje prvé stopovanie s dáždnikom (lialo tu, klasicky) v jednej a so značkou v druhej, bolo vyslyšané asi po 5 minútach, kedy mi z neďalekej benzínky zakývala mladá ženská s dvoma deckami. Dievčatko sa ma ihneď pýtalo, či som nebezpečná, no po všimnutí si gombíkov v ušiach asi usúdilo, že tato vie čo robí, keď ma vzal, že sa nemusí báť sadnúť si vedľa mňa. :) Zaujímavá rodinka, ktorú sa oplatí aspoň v rýchlosti opísať: otec, mĺkvy usmievavý päťdesiatnik s dvoma deťmi. Jeho priateľka, 31 ročná usmievavá žena, žijúca v spoločnej domácnosti s jeho ex-manželkou a ich dvoma deťmi. Neviem čo všetko sa im deje za dverami, ale priznala sa mi, že s ex občas popíja po večeroch. Asi preto toľko úsmevov.
Vysadili ma vraj neďaleko od centra so slovami, že "20 minút chôdze hádam zvládnem". Po pol hodinke som zistila, že do centra je to ešte 8 ďalších kilometrov, čo by až tak nevadilo, kebyže mi uprostred staroholandských bytov, kancelárií, kaderníctiev, pofidérnych tureckých obchodov netrebalo močiť. Obzerala som sa po každom vchode, či nezazriem otvorenú reštiku, či auto, za ktoré by som sa mohla skryť, keď sa mi uprostred domov a nedostupných záchodov v nich "suddenly" z ničoho fakt ničoho nič!! objavila oranžová tojtojka na okraji cesty. Vďaka za náhody, osudy a tojtojky v tých osudoch vtedy, keď ich človek najviac potrebuje. Odkráčala som si to rezky na Centraal, kde ma S už čakala. Chcela som byť slušná, tak som jej odtrhla narcisa z neďalekého sadu. Teší ma, keď teším.
Každý, kto strávi v Holandsku dlhšie obdobie ako pár dní odporúčam kúpiť si museumkaart (http://www.museumkaart.nl). Turistov tu lákajú na rôzne amsterdamské karty, či iné zľavy, ale múzeumkarta stojí é 59,90 a človek sa s ňou dostane do viac ako 400 múzeí po celom Holandsku. Platnosť je jeden rok a stačí, ak máte nejaký prechodný domov na území Holandska. Ešte ju nemám vyskúšanú, ale čaká na vytiahnutie z peňaženky hneď v prvú voľnú sobotu! Túžim po nej odkedy som sem prišla (dnes je tomu presne mesiac!) :) - splnený sen číslo JEDEN na tento deň
So S sme si našli typicky nejaponskú reštiku s japonským jedlom a za všeliekom - polievkou Miso sme sa vŕtali v slovách a lososovi asi dve hodiny. Po ceste s plastovými pohármi na stopke a vínom v batohu vydali za stopami gayinfo centier, chcela som vyskúšať nájsť nejaký "šanghaj" v Holandsku. V prvých dvoch sme nepochodili, vyhodili nás pre naše ženské pohlavie, vraj sú tam pánske dárkrúmy a pre zachovanie diskrétnosti by sme mali priestor baru Cuckoo a ... opustiť. Až v treťom sme strávili ešte jedno-dve vínka a po príjemnom párhodinovom rozhovore sme sa vybrali každá svojím smerom. Cestou na stanicu ma S pozvala na syrového burgera do McDonalda. Ďakujem mamke, že ma naučila zdravej strave a prosím všetkých rodičov, vyhýbajte sa ... - ale splnený sen číslo DVA a TRI, ako málo stačí ku šťastiu, vyskúšať umelinu a zájsť do baru, kde nikomu nič neprekáža
O jednej v noci som mala vystúpiť v Heerhugowaarde, ale milý vlak mi na intenzívne ťukanie do tlačidla otvárača dverí nereagoval, tak som sa ocitla o stanicu ďalej, v 17 kilometrov vzdialenom Schagene! Najbližší vlak mojím smerom o piatej ráno. Odmietla som pomoc pána, ktorý ma pozýval položiť hlavu do jeho bytu a presvedčila som ho, že čosi stopnem. Naivka. O pol druhej v noci. Vydala som sa teda behom, chôdzou smer Heerhugowaard, no na zodvihnutý prst v tme nik nereagoval. Človek by si myslel, že ma začne tlačiť strach, či neistota, no bola som presvedčená, že už o pár chvíľ zaľahnem do postele. So smiechom som ukazovala ignorujúcim autám tretí prst, spievala si feeling good ( https://www.youtube.com/watch?v=D5Y11hwjMNs ) a o pol hodinku na to ma potešilo svetlo prichádzajúceho policajného auta. Začala som ich prosiť, nech chránia a pomáhajú a tak sa mi splnil ďalší sen - stopla som policajné auto ! ! !, ktoré ma bez všetkého zaviezlo rovno "domov". Neviem, či by sa to stalo na Slovensku, ale tu som sa presvedčila, že si muži zákona nemusia nič dokazovať, bez akejkoľvek kontroly mi dokázali dokonca vtipne vracať moje drzé poznámky. :)
Polnoc. Dobre, po bajk a ďalší zážitok si pôjdem dnes po práci, sladké zážitkové sny.
