Tentoraz to nebolo síce až také vzrúšo, lebo som presne vedela kam doletím, kto ma bude čakať na letisku, v koho posteli budem spať, no kombinácia môjho plánu v aprílovom počasí, s dávkou povinností a kvetov, ktoré som sa zaviazala zbierať do augusta, momentálne nie je možná. Napriek tomu..som nesmierne vďačná za úžasný víkend!
Konce niekedy nie sú vôbec koncami, aj keď slová »nikdy ťa už nechcem vidieť« asi zabolia, no čas..plynie, ako slová odplynú z úst a nájdu si zase nejaké iné, do ktorých sa vopchajú. Naivné myslieť si! Čokoľvek je naivné myslieť si, ak sa to týka vzťahov. Tiež som si myslela, že sa už nikdy s K neuvidíme.
Našla som si letenku Eindhoven – Oxford (piatok, 20:čosi), Oxford – Eindhoven (nedeľa, 8 a.m) za 50 eur a keď nepríde K za mnou, rozhodla som sa ísť ja za K.
Šékovi som sa snažila vysvetliť, že mi preložili let a či by ma mohol pustiť o dve hodinky skôr z práce, keďže neviem aká bude piatková cesta stopom do Eindhovenu. Som síce zvyknutá, že Holandsko je jedna z najľahších krajín, čo sa týka čakacej doby, no nechcela som riskovať, že ma pre nervózny tras pravej ruky a skrivené pery od tlaku času, nikto nevezme. Privolil, aj keď som neskôr zistila, že celý čas netušil, čo mu bľabocem.
Šťastie mi niekedy berie slová z úst, keď je ho mnoho. Začala som priťahovať zaujímavých ľudí. Chcela by som sa raz osmeliť a pridať k opisom pre zaujímavosť aj tváre, no súdržnosť hanby a mňa je ešte stále aktuálna. Chcela by som nájsť recept na to, ako vytiahnuť foťák v aute a len tak kohokoľvek s dovolením, či bez, odfotiť.
Na zastávke v našej dedinke ma vzalo hneď prvé auto – Holanďanka, ktorá sa chystá presťahovať aj s autistickým synom do Maďarska. Kus pred Amsterdam ma vzal pán riaditeľ nejakej televíznej stanice a odtiaľ znova človek, od ktorého som ani nechcela odísť. Videla som na benzínke pohľadného mužíka, ktorý keď uvidel, že stojím pri východe so značkou Eindhoven, hneď naštartoval auto, no tesne ho predbehla J. Otvorená divadelná herečka a sochárka, ktorá mierila akurát na svoje predstavenie sa mi po pár minútach priznala, že žije v manželskom zväzku so ženou a osvojili si dieťa. Rozhorčenie z nedostatku pochopenia ukončila, keď ma zaviezla rovno na letisko. A mala som pár hodín času, až som nakoniec po hodinovom spánku pristála v Londýne s »taxíkom« do Oxfordu.
Oxford je romantické mesto snovej nálady, ako ho označujú pre architektúru budov. Pre nedostatok vedomostí a informácií budem však zatiaľ písať len zo zážitkovej stránky. Nebolo to pre mňa mestom bujarej zábavy a alkoholu, o ktoré sa v piatkový večer starali študenti, ale mestom príjemných rozhovorov, stretnutí a tupých, no zato hedonistických pohľadov vôkol. Zaspalo sa až o pol šiestej nadránom, no už o deviatej som ťahala z K dole perinu. Mali sme navštíviť (parafrázujem) nejaký zámoček vo Woodstocku, kde sa asi narodil nejaký známy panovník.
Po nevydarenom stope, ale (mojom prvom) vydarenom suši sme sa autobusom odviezli do približne 12 kilometrov severnejšieho mestečka, kde sme zistili, že ten »zámok« je vidiecke sídlo zvané Blenheim Palace a je rodiskom Sira Winston S. Churchilla. Amatéri!
Kým si K odrobil povinné dve hodiny, zašli sme s R. ku neďalekej zrúcanine pofotiť západ Slnka. Zapadlo skôr pri fotkách týchto urban trooperistov, ktoré R. odhodlane robil za prísľub finančnej odmeny.
(pokračovanie potom..) :)
