Libor sa úsvitu desil. Predstavoval nový začiatok, pritom však stále dookola, deň čo deň a táto bezprízorná rutina, ktorá vždy končí rovnako, nevyhnutným koncom v čiernej tme, mu pripomínala jeho vlastný bezprízorný život, ktorý tiež musí skončiť rovnako. Akoby sa mu smiali do ksichtu, všetci tí básnici sveta, ktorí píšu o rannom zore, o brieždení a podobných sprostostiach a pritom sa sami uchlastávajú vo svojich biednych kumbáloch, kým aj oni nezdochnú tak, ako všetky tie odporné šedé dni.
...
Opretá o balkónové dvere poťahovala z prvej rannej cigarety. Ulice sa prebúdzali, ale len pomaly, iba poslední mliekári a kameloti chvátali preč, akoby ich prichádzajúci deň mal už už spáliť. Kristína sa tmy bála. Neznášala jej čerň, nekonečnú a hustú farbu nedopitej kávy. Často ju prepadal pocit, že už sa nikdy nemusí zobudiť, že umrie tam, sama vo vlastnej posteli, prepotenej nepríjemným snom. Preto mala rada tú malú rannú chvíľu, hýčkala si ju, objímala. Vtedy žila. Opäť.
...
Postavil sa v kúpeľni pred zrkadlo a konečne rozsvietil. „Bože, ako ťa nenávidím" precedil na vlastný obraz a ten sa mu na to len svinsky uškrnul. Oholil sa, ale len preto, že musel. Firemná policy. Súbor žvástov, ktoré mu láskavo nariaďovali, ako a kde si má postaviť absurdný firemný kvet, nastaviť firemný počítač a ako dodržiavať naškrobené firemné pozdravy, ktoré mu zo všetkého najviac pripomínali ríšsku spoločnosť po nástupe NSDAP.
...
Pomaly si naniesla výrazný rúž, skoro eroticky, akoby ju niekto mohol vidieť. Vždy to tak robila, malý hriech, ktorý navždy zostane skrytý, oslava nového dňa a farieb, ktoré tak milovala. Obliekla si veselé bodkované šaty a vyšvitorila do ruchu pred domom.
...
Nastúpil. Električka bola takmer prázdna, no i tak sa cítil stiesnene. Koženú diplomatku na hruď, akoby to bola perina a on sa ňou mohol zakryť a schovať sa pred tým všetkým. Nenávidel vodiča, zase jazdil ako s hnojom, nenávidel všetky nadhodenia na koľajových spojoch, ktoré sa mu za tie prašivé roky vryli do pamäti ako žiletky do zápästia, po ktorých zostanú len škaredé jazvy. Navždy. A hneval sa na svoju povahu, na jeho nerozhodnosť a večné pritakávačstvo, ktorým sa snažil udržať si to nechutné, no dobre platené miesto, na svoju sebaľútosť. Priemernosť, šedosť. Nenávidel sa za tú priposranosť, ktorá ho zase raz priklincovala do sedačky a prinútila ho pozerať sa zo špinavého okna, keď do kabíny pristúpila žena. Bože môj, sadá si k nemu, akoby nevidela ten jeho strach. Vyberá malé zrkadlo a ešte kontroluje rúž, kým vojdú...
... do tunela pred Kolišťom. Vodič, možno ešte omámený skorým ránom, tentokrát nerozsvietil, i keď mu to prikazovali predpisy. Zaskočila ju tma. Tá tma, blenová príchuť, hnisavá smrť, ktorá môže prísť odvšadiaľ. Spod sedačky, zhora z vetráku alebo od chlapa, ktorý sedel vedľa nej a stále pozeral cez okno, i keď nemohol vidieť naskrze nič. Nič, len to zostane. To svetlo na konci tunela, kde stál semafor a hypnoticky tikal a on sa potil, pretože vedel, že je len na milosrdnosti tej plechovej beštie, kedy prepne zelenú a on sa opäť bude musieť prebudiť z tej tmy, ktorá je hojivá a verná, že prejde tam, kde zostane oslepený záplavou svetla, ktoré tak nenávidel, ktoré ho desilo, ktorému sa nemožno vyhnúť, každý deň, dookola a navždy. Bol na konci, zle sa mu dýchalo a práve tá panika, kedy veril, že čoskoro musí umrieť v hrobe, kde nebude šero, ale nekonečný svit, tým si bol istý, ho nakoniec prinútila. „Slečna, slečna prepáčte, ja.."
Chytila ho za ruku. A držala ju pevne, hoc si boli cudzí, hoc on mohol byť jej tma, hoc na konci tunela ju bude musieť pustiť a neznámemu trápne pozrieť do očí, bolo jej to jedno. Len nech to už skončí.
...
Nie je to príbeh z navoňanej knižky od Pilcherovej. Dnes nemajú tri deti a veľký dom, kde sa po zelenom dvore preháňa bezzubé šteňa, zatiaľ čo oni stoja na verande, pijú teplý čaj a smejú sa a ľúbia sa a dostávajú pocit, že už nič na svete im do toho skočiť nemôže. Ale happyend, ktorý prehodil výhybku a navždy nimi zamiešal, tam predsa len bol.
Libor sa už úsvitu nebojí. A Kristína tmy.
