Časy, keď boli vlaky najrýchlejšou možnosťou diaľkovej dopravy sú už dnes dávno preč. Stále však existuje pomerne hustá sieť tratí a zostala aj možnosť sa vždy nejako dostať z ľubovoľnej železničnej stanice na hociktorú inú.
Z Bratislavy do mesta Narvik ktoré je najsevernejšou železničnou stanicou v Nórsku je to takmer 3 000 kilometrov.
Prísne vzaté pozemná cesta na Škandinávsky polostrov vedie len cez územie Ruskej federácie. Ale prakticky sa železnicou aj autom na Škandinávsky polostrov dostanete mostom medzi Dánskom a Švédskom.
Keďže cieľom bolo hlavne ísť polárnym vlakom zo Štokholmu do Narviku, plán bol dostať sa čo najefektívnejšie do Štokholmu.
Cestovanie malo byť čo najpohodlnejšie a samo o sebe vlastne jedným z hlavných cieľov cesty. V 25% zľave som si kúpil interrail global pass rovno do 1. triedy. Interrail bez zľavy pre mládež je dnes už dosť drahý a nie vždy je to tá najlacnejšia možnosť. Veľmi to ale závisí od toho ako veľa a akými drahými vlakmi človek napokon cestuje.
Interrail lístok zďaleka nie je tak flexibilný, pretože na väčšinu diaľkových spojov aj tak potrebujete rezerváciu. Výhodou však je, že sieťovým lístkom sa vyhnete uplatňovaniu flexibilnej ceny kde by lístok na vlak kúpený na poslednú chvíľu mohol byť oveľa drahší. Aj cena miestenky či iných príplatkov vrátane lôžkových lístkov je často zvýhodnená. Celé je to pre človeka ktorý sa moc cestovaniu nevenuje niekedy dosť zložité.
Interrail vlastne bol pôvodne určený iba pre mladých ľudí aby mohli cestovať po Európe. Ktovie či aj dnes v časoch rôznych zliav a lacných leteniek ešte "interrailing" je nejako masový.
V prospech železničnej dopravy hovorí aj to, že železničné stanice sú historicky blízko centier miest kde letisko zo zrejmých dôvodov byť nemôže.
Ako vidno z mapy vlakových tratí v severnej Európe, tak tých tratí vedúcich úplne na sever je len zopár. V Nórsku vlastne na sever vedie len trať z Trondheimu do Bodo. Narvik na severe je napojený na železnicu vo Švédsku keďže primárne táto trať slúžil na prevoz železnej rudy z baní v Kirune do prístavu v Narviku.
Medzi Narvikom a Bodo sa tak musíte prepraviť autobusom (trajekt priamo z Narviku pokiaľ viem nikam nepremáva).
Ako som uviedol vyššie zo švédskeho Štokholmu premáva denne až do Narviku priamy vlak. Vlak za cca 18 hodín prekoná 1500 kilometrov. Zo Štokholmu vychádza večer po 18:00 a do Narviku by mal dôjsť čosi po 13:00. Lístok na sedenie je pomerne lacný ale samostatné kupé je málokedy dostupné a pomerne drahé. Nakoniec som sa rozhodol cestu rozdeliť a ísť iba počas dňa s tým, že jednu noc strávim na severe Botnického zálivu v meste Umea. Odtiaľ sa dá počas dňa dostať až do Narviku.
Začiatok cesty z Bratislavy do Hamburgu je pomerne jednoduchý. Do Hamburgu premáva z Bratislavy aj priamy vlak EC 172 Hungaria z Budapešti ráno 9:58. Mimo toho sa dá prestupovať v Prahe. Do Prahy ide vlak každé dve hodiny. A Praha smerom na Berlín, Hamburg , Kiel či Flensburg ide podobne často. Problém je krátky čas na prestup v Prahe, len do 13 minút a veľmi pravdepodobné meškanie. To sa našťastie nestalo ale mal som v rezerve nasledujúci vlak vďaka čomu som musel čakať na stanici v Berlíne o dve hodiny dlhšie.
Ak sa chcete dostať z Hamburgu do Štokholmu priamo tak existujú len dve možnosti priamych nočných vlakov. Jeden z nich je Snalltaget a ďalší švédsky nočný vlak NJ 346 ktorý začína už v Berlíne večer o pol siedmej a o desiatej dopoludnia ste v Štokholme. To bol nakoniec vlak na ktorý sa mi podarilo kúpiť lôžkový lístok a tomu som prispôsobil zvyšok cesty.
Keďže som potreboval tento vlak za každú cenu stihnúť, z Bratislavy som vyrážal ranným rýchlikom do Prahy už o 5:58. Do Prahy sme prišli len o niečo neskôr a nasledujúci vlak do Berlína o 10:28 som stihol. Vlaky z Prahy do Berlína bývajú pomerne plné a rezerváciu do 1. triedy sa mi na poslednú chvíľu už nepodarilo kúpiť. Zrejme je dosť ľudí ktorí tento spoj využívajú na služobné cesty lebo 1. trieda býva často vypredaná. Našťastie zvyšok vlaku nebol veľmi plný tak sa dalo vcelku pohodlne cestovať.
Niečo pred treťou popoludní sme dorazili do Berlína. Ostávalo čakať na nočný vlak necelé 4 hodiny. Pravdu povediac prostredie vlakových staníc nie je veľmi príjemné a nebudí dojem bezpečia. Berlínska Hbf je velikánska a rušná stanica. Chodiť po meste ma nelákalo, a tak som si našiel miesto na sedenie a poctivo čakal. Vonku bolo na 3. Apríl nezvyčajne teplo a hrubá vetrovka nevyzerala v takom počasí veru veľmi primerane ale jej čas ešte len mal prísť.
Konečne pristavili vlak do Štokholmu a po predložení rezervácie som sa mohol odobrať do svojho lôžkového kupé. Vlastne to bol jediný raz počas celej cesty keď som šiel nočným vlakom. Problémom mnohých nočných vlakov sú desaťročia staré lôžkové vozne. Aj keď je čisto a sem tam nejaká rekonštrukcia tie desaťročia je žial vidieť.
Nórskym nočným vlakom som nešiel pretože som stále chcel vidieť krajinu okolo. Nočný vlak premáva napríklad medzi Trondheimom Oslom či Oslom a Bergenom.
Odlišnosťou je, že si vždy platíte za celé kupé a dvere sa otvárajú kartou ako v hoteli. Na väčších staniciach býva check-in desk kde vám kartu do daného vlaku vydajú, prípadne je sprievodca len v jednom z lôžkových vozňov. V lôžkových vagónoch vraj býva bežne aj reálne použiteľná a funkčná sprcha.
Kupé má vlastnú toaletu a dokonca sprchovací kút. Toaleta sa hodí lebo nemusíte stále behať po chodbe. Tej sprche teda jej funkčnosti som od pohľadu príliš neuveril.
Nuž na to, že je to najsuper možnosť ktorú daný vlak ponúka je to dosť slabé. Keď to bolo nové, čo bolo možno ešte pred mojím narodením, tak to mohlo byť vcelku moderné.
Z Berlína do Štokholmu je 1500 kilometrov a bez minimálne jedného prenocovania sa tam dostať prakticky nedá, ak nechcete stráviť noc x prestupmi. Takže tento priamy vlak cestu výrazne zjednodušuje.
Posteľ bola vcelku pohodlná, akurát hádam o 3 ráno všetkých zobudila hraničná kontrola ktorá bola ohlásená na cca polnoc ale akosi sa to zmenilo.
V Štokholme bolo zas veľmi slnečné a teplé počasie. Čakala ma cesta do mesta Umea. Vlak XJ 2000 s odchodom o 13:21 a príchodom o 19:40. Potom noc v Umea, vlakom ráno 7:17 smerom Boden, potom prestup na vlak do Narviku a príchod do cieľa cca o pol siedmej večer.
Do mesta Umea premávajú rýchlovlaky a XJ 2000 na niektorých úsekoch dosahoval naozaj rýchlosť 200 km/h. V prvej triede máte vo vagóne vodu, kávovar, nejaké čokoládky a ovocie zdarma. Cesta je vcelku veľmi pohodlná.
V Štokholme bolo stále teplo a slnečno.
Ak máte lístok do 1. triedy čo platí aj pre interrail a rezerváciu na vlak v daný deň, môžete ísť do SJ Lounge salónika. Tam je ticho, pohodlné sedenie a občerstvenie zdarma. Okrem nápojov a kávy je tam aj jedlo, dokonca sa ponuka meni a ľahké jedlo je na raňajky, obed aj večer. Oproti čakaniu v Berlíne (kde sa do DB Lounge dostanete len z drahým Flexi lístkom) je to obrovský rozdiel. V Berlíne je síce nová stanica a v nej hneď nákupná zóna ale bezpečné tiché miesto na čakanie to nenahradí.
Celkovo priestory na vlakových staniciach nie sú veľmi priateľské pre čakajúcich.
Umea je celkom veľké univerzitné mesto. V piatok večer bolo v uliciach pomerne dosť ľudí.
Keďže do Narviku je odtial este takmer 11 hodín cesty, vlak vyrážal čosi po siedmej.. Prestup v meste Boden a dlhočizná cesta na sever. Vo vnútrozemí to konečne začalo vyzerať ako sa na Laponsko patrí. Aj množstvo ľudí s lyžami vo vlaku dávalo tušiť že 20 stupňovké teploty na juhu tu poznať ešte nebudú. A veru konečne bolo vonku vidieť aj metre snehu.
Vlak IC 96 do Narviku vychádza z mesta Lulea.
Murjek. To je ešte len cca v 1/3 cesty na sever.
Úpravňa rudy a bane v meste KIruna. Tu sa ťaží švédska oceľ. Mesto sa musí kôli ťažbe kompletne presťahovať o kus ďalej. Zaplatí to ťažobná spoločnosť.
Vlaky s nákladom spracovanej rudy smerujú do prístavu Narvik.
Konečne Kiruna, teraz však idem až na konečnú.
NP Abisko. Je tam ešte stanica Abisko Turistcenter, ale tú som nezachytil.
Tu už veru prituhuje.
Vo vnútrozemí je snehu veru dosť.
Blížime sa k pobrežiu a vlak ide po okraji fjordu.
Vlak dorazil do stanice Narvik.
Konečná. Narvik. 68° Severnej šírky.
Tu končia vagóny zo železnou rudou.
Na vrchu nad mestom je lyžiarsky vlek.
Vojenské múzeum a turistické centrum. Narvik počas vojny obsadila nemecká armáda. Oceľ bola strategická surovina.
Pohľad na mesto.
Hory v pozadí. Stále je hmlisto ale nie veľmi zima. Predsa len golfský prúd dosiahne aj sem.
Nuž a takto sa teda dostanete z Bratislavy do Narviku za polárny kruh za necelé tri dni.
Po pobyte v Narviku som premýšľal kam ďalej. Či ísť ihneď autobusom do Bodo kde je konečná stanica železnice smerujúcej na juh, alebo naopak ísť ešte autobusom severnejšie do Tromso. Nakoniec vyhrala tretia možnosť, a to cesta na juh ale na súostrovie Lofoty do mesta Svolvaer a odtiaľ trajektom do Bodo a postupne železnicou na juh.
Lokálny autobus prekvapí, že má po ceste uvedených vyše 100 zastávok. Funguje to ale tak, že autobus stojí na znamenie a zastaví keď niekto vystupuje alebo čaká na zastávke. Pri tak riedkom osídlení je zastávka hocikde.
Po ceste sú celkom pekné výhľady ale počasie je ako vždy hmlisté a málokedy čosi dobre vidno.
Ani po príchode do Svolvaeru to nevyzerá žeby prestalo mrholiť a vyjasnilo sa. Vlastne sa za celý čas nevyjasnilo vôbec.
Výhľad z okna hotela. V hoteli v izbe bol aj ďalekohľad. To by ale občas muselo byť aj pekné počasie a to býva isto zriedka a v Apríli asi nikdy.
Ubytovať sa môžete aj v akože rybárskych domčekoch okolo prístavu.
Svolvaer je zastávkou pobrežneho trajektu. Dnes už asi skôr slúžiaceho na turistické plavby ale reálne sa dá ísť stále aj port to port. Po pobreží ustavične premávajú od Bergenu na juhu až bo Kirkenes na severe pri ruských hraniciach dve spoločnosti. Táto patrí spoločnosti Havilla. Jeden deň cca na 2 hodiny večer zakotví jedna, druhý deň zas loď druhej spoločnosti.
Táto patrí staršej spoločnosti Hurtigruten. Tá je síce pôvodným prevádzkovateľom pobrežných plavieb, ale spoločnosť už patrí UK, nie Nórom.
Počasie sa postupne zmenilo z mrholenia a dažďa na sneženie. Jediný trajekt priamo zo Svolvaeru premával síce od hotela ale skoro ráno o šiestej. Táto speed ferry je iba pre peších a cestu do Bodo zvladne cca za 3 hodiny.
Počasie bolo zlé. Mrzlo a fúkalo. Našťastie trajekt nakoniec šiel ale hádzalo s nami poriadne.
Neviem čo presne tá teta na tom stĺpe predstavuje, zrejme akože máva nejakým navracajúcim sa rybárom. Ale podľa počasia skôr hromží na tú čierňavu okolo. Nepomáha.
More je dosť búrlivé ale trajekt vždy presne prirazí na chvíľu k brehu a zopár ľudí nastýpi a ide sa ďalej. Ako MHD u nás.
V Bodo fúka studený vietor. Skryjem sa do budovy terminálu a hneď idem hľadať hotel. Našťastie nie je problém sa ubytovat aj dopoludnia.
Peši sa vydám do 2 km vzdialeného leteckého múzea. Okrem mnoho iného je tam jeden exemplár špionážneho lietadla U2. Tieto vlastne lietali z Pešaváru v Pakistane do Bodo. Tak je k tomu dôvod. Vlastne v Európe sa dá vidieť už len v UK a v Moskve majú vrak toho čo sa im podarilo zostreliť.
Zaujímavé je, že v Bodo ľudia jazdia na bicykloch a na uliciach vidno aj zdieľané kolobežky a na cestách aj ľudí na nich. Neprehliadnuteľné je aj množstvo elektromobilov. Ako asi funguje taký elektromobil za polárnym kruhom...
Cez noc nasnežilo a nikto sa príliš neponáhľal ulice či nebodaj chodníky odhrnúť. Zaujímavé bolo vidieť tlačiť niekoho v 30 cm snehu po chodníku bicykel.
Cesty isto neskôr odhrnú ale chodníky sú všeobecne dosť zanedbávané. V Narviku nesnežilo, napriek tomu bol na chodníkoch ľad taký že sa takmer nedalo po nich chodiť. Zas, všetci chodia autami. Ale človek by si povedal že v tak bohatej krajine vyjde ráno 100 malých pluhov a celé to za krátky čas odhrnú. Asi niet ľudí.
V Bodo bolo prvý krát tak zima, že nie len hrubá vetrovka a čiapka sa hodili ale chýbali veru aj rukavice. A to je stále pri mori tak nejaké polárne podnebie tam nehrozí. Tak asi aprílové počasie.
Ostalo sa prebrodiť snehom k vlakovej stanici. V Nórsku je na stanici iba automat na lístky. Pokladne sú vraj len v Osle, Bergene, Trondheime a Stavangeri... nuž úspory alebo elektronizácia. Práve tie úspory mi pri tak bohatej krajine nejako nedávajú zmysel. Vraj aj tie vlaky sú nejako obmedzené lebo nie je dosť rušňov. Teda tú severnú trať prevádzkuje SJ Nord teda pobočka švédskych železníc a tá ich vraj nemá dosť.
Každopádne stanica stojí. Dokonca aj vlak pristavili a dlhá cesta do Trondheimu sa môže začať. Vlaky ponlúkajú v najvyššej kategŕii až priveľa priestoru a elektricky ovládané polohovateľné kreslá. Voda, káva, čaj či nejaké ovocie je vo vozni k dispozícii zdarma. Kdesi je zrejme aj reštauračný vozeň.
Zasnežená stanica v Bodo.
Vnútro Premium Plus .
A konečne Trondheim. Ako vždy stanicu treba rekonštruovať aby nič nebolo tak ako má byt. Ale tak hotel je naštastie veľmi blízko.
Najznámejšou pamätihodnosťou je Katedrála Nidaros. Tak bolo treba absolvovat prehliadku zvnútra aj tie priľahlé múzeá. Vyzerá to že tá katedrála bola vlastne celkom zborená a museli ju kompletne zrekonštruovať. Keďže je to korunovačná katedrála, tak sa im podarilo vybaviť aby na to dostali peniaze od štátu.
Napokon došlo na posledný úsek cesty na juh, a to cesta Trondheim Oslo. Vlak bol vypredaný tak došlo aj na deň naviac v Trondheime.
V Osle bol hotel našťastie hneď oproti stanici a prvá pamiatka hneď vedľa. Chtiac-nechtiac som absolvoval výstup na strechu opery. Hneď vedľa je galéria MUNCH, ale to už na mňa bolo priveľa. A slávny obraz Edvarda Muncha výkrik je aj tak v národnom múzeu, nie v tejto galérii.
Centrum je celkom moderné.
K budove radnice som sa vybral peši, a hneď pod ňou sú trajekty na ostrov Bydgoy kde je napríklad múzeum lode Fram a rákosové plte Thora Hayerdala Kon-Tiky a Ra. Nuž povinná prehliadka.
V múzeu lode Fram je vlastne budova postavená okolo tej lode a priestory lode sú súčasťou priehliadky.
Okrem Kon-Tiky a Fram, je tam ešte námorné múzeum a múzeum vikingskej lode , a vlastne na tom polostrove je ešte zopár iných múzeí.
Myslím že múzeí mám na dlhý čas vyše hlavy.
V Osle sa konečne ukázalo aj slnko a bolo pomerne teplo. Mesto , aspoň to centrum vyzerá veľmi pekne.
Keďže Oslom sa cesta mala skončiť a do Bergenu som neplánoval ísť, zostalo vymyslieť ako sa dostať na Slovensko.
Samozrejme najjednoduchšie a najlacnejšie by bolo letieť do Viedne. Nuž ale takto sa predsa vlakové putovanie nekončí. Vlakom znovu cez Dánsko to veľmi efektívne a rýchlo nešlo. Z Osla do Kodane je príliš veľa nepraktických prestupov. Oslo- Štokholm-Kodaň-Hamburg- Praha-Bratislava zas bolo zbytočne dlhé. Z Osla premáva denne trajekt do nemeckého Kielu spoločnoťou Color Line, ten je však dosť drahý. Tento trajekt som v prístave videl a mnoho turistov prišlo z neho autobusmi na prehliadku múzeí. Spoločnosť vlastne organizuje aj cesty kde strávite jeden deň v Osle a potom ide loď späť do Kielu.
Trajekty z juhu Nórska do Dánska zas premávali medzi mestami odkiaľ sa vlakom veľmi zdĺhavo cestuje do Hamburgu.
Táto loď denne premáva medzi Kielom a Oslom. Plavba trvá cca 20 hodín.
Nakoniec som vyhútal vcelku elegantnú možnosť. Vlakom som sa presunul z Osla do Gothenborgu v Švédsku. Tam sa električkou dostal k správnemu terminálu Stena Line a cez noc sa presunul do Kielu. Cena za kajutu a cestu bola veľmi priaznivá. Vlak pokryl interrail a vlastne aj na trajekt bola nejaká menšia zľava pre držiteľov interrail lístka.
Gothenburg je veľmi pekné mesto samo o sebe. V uliciach tam už kvitli stromy vo veľkom a bolo veľmi pekné počasie.
Cez okno trajektu je vidno moderný mrakodrap Karlatornet vysoký 266 metrov, ktorý dokončili len nedávno a vlastne sa bude otvárať až tento rok.
Koniec škandinávskeho dobrodružstva. Aj keď bolo celkom jasno , na palube veľmi silno fúkalo.
Terminál v Kieli je veľmi blízko vlakovej stanice. Došli sme ráno a vlakmi Kiel-Hamburg- Praha-Bratislava som sa čosi po polnoci dostal do Bratislavy. Jediný vlak ktorý meškal bol vlak z Prahy do Bratislavy kôli nejakým problémom.
Arktický okruh tak bol úspešne uzavretý bez leteckej dopravy pekne tradične ako pred 100 rokmi železnicou a loďou.
