Plán a prípravy.
Po Austrálii cestuje veľa ľudí, či už domácich alebo turistov. Mnoho študentov trávi čas cestovaním po tejto obrovskej krajine a ani za dva či tri mesiace neuvidia všetko. Ja som mal týždeň. Kompromis medzi nákladmi a požiadavkami. Chcel som vidieť pravú rozľahlú a nekonečnú krajinu, púšte a soľné jazerá. Miesta kde je absolútne ticho a pokoj. Teda aj trochu pobrežia a trochu vnútrozemia. Podarilo sa, napriek ignorácii plánovania na 90%.
Ako miesto príletu vyšiel Perth, hlavné mesto obrovského štátu Západná Austrália. Najodľahlejšie hlavné mesto na svete. Najlepším spôsobom cestovania po Austrálii je karavan, prípadne menšie obytné dodávky. Priznám sa, chcel som kráčať s prúdom. Pokúsil som sa rezervovať si obytnú dodávku. Žiaľ odpoveď bola, nemáme, momentálne obsadené. Podobne vyzerali pokusy o rezerváciu terénneho auta. Beznádejné. Všetky menšie a lacnejšie terénne autá "sold out". Jediné dostupné boli autá vyššej kategórie aj ceny, skoro výlučne Mitsubishi Pajero. No platiť základnú cenu vyše 100 AUD denne plus nekonečné príplatky a fatálne vysoký depozit 7000 AUD či pri doplatku akéhosi poistenia za 26 AUD denne len 2500 AUD... za auto v ktorom sa nedá ani spať ako v karavane, má príšernú spotrebu a pre mňa je zbytočne veľké. Nakoniec som to nechal na náhodu. Nerezervoval som nič. Malé terénne autá sú nedostupné a zvyšok je dostupný vždy. Predpokladal som lacné "compact car" čo znamená 3-dverový Hiundai Getz. Nuž, keď sa ináč nedá... uvidíme.
Cesta.
Let do Perthu bol v piatok pred polnocou. Prílet niečo po 5 ráno. Rozospatý obzerám stojan s množstvom turistických brožúr a listujem. Potom pomaličky obhliadam stanoviská spoločností ponúkajúcich prenájom áut. Ako som už videl, ceny sú približne rovnaké. Jedine som chcel neobmedzené kilometre, pretože 100 km denne, či 1400 km počas celého nájmu je na miestne podmienky strašne málo. Podobne žiadne obmedzenie len na 500 km okolo Perthu neprichádzalo do úvahy. Prišiel som teda k stanovisku a že teda chcem auto a nemám rezerváciu. Nuž, malé autá nemáme, a všetky naše autá majú automatickú prevodovku ( k automatickej prevodovke som mal odmietavé stanovisko a nikdy som také auto neriadil). A vraj majú pre mňa auto ktoré si niekto objednal a neprevzal. Zobral som teda "niečo" spolu s dosť drahou úplnou poistkou ktorá zahrňuje všetko, teda čokoľvek sa stane, neplatím nič. Nižšie pripoistenie napríklad nezahŕňa čelné sklo a rozbiť ho v miestom vnútrozemí nie je až taký problém. Nuž cena za bezstarostnosť. Vraj choďte si kam chcete, ak rozmlátite auto pri zrážke s kengurou, zavolajte a nemali by ste chodiť po nespevnených cestách. Celkom akceptovateľné. Vlastne som ani nevedel aké auto som dostal. Až keď som vyšiel von k stanoviskám a zbadal môjho plechového kamaráta na nasledujúci týzďeň. Nuž také zvláštne auto, veľké, nové a pôsobiace športovým dojmom. Nuž vraj je to "rodinný športový sedan". No, na backpackerské auto to rozhodne nevyzeralo. Nuž neostávalo len sa usadiť, mimochodom mimoriadne pohodlne. Otočiť kľúčom a spomenúť si ako sa ovláda automatická prevodovka. Auto sa pohlo a ja som sa snažil nejako skĺbiť to ako sa vraj dostanem na cestu smerujúcu do Kalgoorlie, s tým čo vidím pred sebou. Krajina bola krásna a čím ďalej tým zvláštnejšia. Síce som plánoval prísť k Margaret River a potom do Kalgoorlie vo vnútrozemí, smerovky ma akosi naviedli na Great Eastern Highway a ja som sa nezdržoval pozeraním do máp, ak je vám viac menej jedno kedy a kam prídete, nemôžete sa predsa stratiť. Krajina okolo bola zvláštne krásna a nedá sa porovnať s ničím čo som dovtedy videl. Mesto sa stratilo v diaľke a po úseku dvojprúdovej naozajstnej diaľnice prišla Goldfields Highway, teda len nejaká obyčajná cesta s prašnými krajnicami vedúca do nekonečna planinou kde sa postupne strácali stromy, krajina bola suchšia a suchšia a ja som sa podchvíľou zastavil na kraji cesty pozrieť si nejakú zvláštnosť. Nič také ako táto krajina som dovtedy nevidel. Stromy ktoré na zimu zhadzujú kôru a nie listy, obrovské pláne bielych vyschnutých stromov bez kôry aj listov a nakoniec červená suchá krajina pokrytá akýmisi kríkmi. Všade sucho, ticho a prázdno, len sem tam prešiel karavan, či obrovské Road Trains. Po horúcom uponáhľanom Kuala Lumpure ozajstný balzam na dušu.
Skoro nový Ford Falcon XR6, 4 litový 6 valec, 195 kW, 6 stupňový semiautomat... tank
Neuveriteľná krása...
Krajina okolo..
Z Perthu do Kalgoorlie je asi 600 kilometrov. Večer som sa zastavil na hranici zlatého vnútrozemia v mestečku Coolgardie. Ticho, prázdno ale neuveriteľne pekne.
Kalgoorlie bolo už len pár desiatok kilometrov. Hneď po príchode som zablúdil do miestneho supermarketu obzrieť miestne príšerné ceny a hlavnú atrakciu pred západom slnka - jednu z najväčších povrchových zlatých baní na svete - Super Pit.
Diera v zemi asi 3.5 X 1.5 kilometrov a hlboká momentálne 350 metrov. Po svahoch sa neustále driapali serpentínami nákladniaky vyváýajúce každý vyše 200 tonový náklad rudy. Takto sa v tejto bani ročne vyťaží 800 000 uncí zlata. Priblížil sa večer a začal som hľadať ubytovanie. Kemp bol už zavretý a tak som skončil v miestnom moteli. Bol celkom plný. Nie však turistov ale precházdajúcich zamestnancov jediného priemyslu ktorý tu široko ďaleko je, baníctva a roznych služieb s tým súvisiacich. Obrovské terénne autá s viacerými anténami vysielačiek ktoré jediné v tejto rozľahlej krajine zabezpečia spojenie, zapĺňali parkovisko. Prvý deň sa vcelku uspokojivo chýlil k záveru. Zajtra si prezriem mesto podrobnejšie...
