István Őrkény nás v Mačacej hre pozýva hľadať šťastný život, za ktorým sa nám cnie a ktorý nám chýba. V Divadle Jonáša Záborského v Prešove nás presviedča, že nikdy nie je neskoro na začiatok. Sprevádzať nás budú výborné výkony Kvety Stražanovej a Idy Rapaičovej, ktorým bude veľmi dobre sekundovať Ľudmila Dutková. Aj vďaka ich majstrovstvu náročnosť postáv a dĺžka prehovorov určite nespôsobuje nudu počas celého trvania tohto kvalitného divadla. Avšak aj predstavitelia vedľajších postáv si nájdu aspoň chvíľu, aby ukázali svoj talent.
Modernou do modra ladenou scénou sa bude ozývať mňaučanie. Zelené mačky so svietiacimi očami však budú mlčať. Mňaučanie ostalo osamelým ľuďom. Len to a nič viac. Nahradilo prázdne slová, ktoré už nevravia nič. Zviera je pre starnúcich ľudí často jediným tvorom, ktorému môžu dať pocítiť, že aj oni chcú žiť život, nie len dožívať. Život bez redukcií, s radosťou a láskou.
Cesta je vonku, no nevieme, kam ide. Smer nám ukazujú mačky. Od človeka. K človeku. Mačka zastupuje človečinu. Na plagáte k tomuto divadelnému predstaveniu je mačka v pisoári. Ako sa k nej postavíme? Môžeme ju zobrať na ruky a pohladiť. Alebo na ňu môžeme...
Őrkény v réžii Michala Náhlíka rozohráva príbeh sestier, ktorých spája minulosť a sen o šťastnej budúcnosti. Zatiaľ čo ochrnutá Giza prežíva bezútešnú samotu v zahraničí a vdychuje chlad rodinnej hrobky, jej sestra Eržika prežíva v Maďarsku veľkú bolesť zo sklamanej lásky a neusporiadaných vzťahov. Obidve musia zažiť krach, aby našli cestu späť k sebe a k ich spoločnej fotografii z mladosti. Spolu hľadajú svoj dávny sen a túžia, aby sa stal krásnym obrazom.
Po Gabriele Preissovej a Jej pastorkyni v bielej farbe prišiel Náhlík s Őrkényom a modrou Mačacou hrou, aby sa znovu pozrel do duše ženy, ktorú našiel práve v Kvete Stražanovej. K obsiahnutiu celej hĺbky ženskej duše mu ešte chýba červená farba, na ktorú sa hádam môžeme oprávnene tešiť v niektorej z ďalších sezón DJZ.
