Jedenásť temných príbehov ľudí a tulák Luke v ovčom kožuchu, ktorý chce priniesť nádej, a pritom jej možno ani sám neverí. Chudobný človek ani nie je človekom. Je ničím a zbytočný. V dušiach poníženej spodiny vrie veľká obžaloba sveta. Gorkij v marxistickom duchu ponúka náboženstvo ako ópium, ako teplé klamstvo, ktoré má aspoň čiastočne pomôcť. Podarí sa Lukemu pozdvihnúť aspoň niekoho z dna? Nájde človek odpovede zoči-voči absurdnosti bytia? Proletársky revolucionár Gorkij naznačuje svoju odpoveď v osude Herca. Nie je jediná. Diváci si môžu vybrať. Rovnako je možné, že ju ani nenájdu.
Byť na dne, znamená byť bez viery a nádeje v lepší život, v spravodlivý svet, a predovšetkým v samého seba. Dno nikdy nemá dno. Vždy môžeme preraziť ďalšie. Gorkého dráma Na dne v podaní hercov Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove opúšťa tradičný divadelný priestor a nahrádza ho špinavými a za olejom páchnucimi garážami, za múrmi ktorých sa miestami ozývajú psy z neďalekej rómskej Starej tehelne. Diváci vstupujú cez malé dvere v kovovej bráne do haly a idúc po kartónoch, zaujímajú svoje miesta. Komu je zima, prikryje sa dekou. Medzi vchádzajúcimi návštevníkmi sa pohybuje kopa asociálov. Atmosféra je neobyčajná. Krásna. Hra môže začať. Vlastne už začala. Navôkol po sebe pokrikujú bezdomovci a žobráci. Pri stĺpe sedí schúlený človek zabalený v deke. Je bosý. Nastane ticho, on sa postaví a prichádza do stredu. Otočí sa chrbtom, deka padá a on ostáva nahý. Sprchou sa zbavuje aj posledného prachu na svojom tele a až teraz je čistým, skutočným človekom, ktorý už nič neskrýva a ukazuje sa taký, aký je. Bez príkras a klamstiev. Pomaly odchádza preč...
Podtitul „sociálno-romantická sonáta“ naznačuje nielen obsiahnuté témy, ale aj predstavenie pre viac sólových hráčov. Rovnako ani táto hra nemá hlavné postavy, každý je aspoň na chvíľu hlavnou postavou. Nie veľmi šťastným sa však ukázalo angažovanie Přemysla Boublíka ako tuláka Luku, ktorý nielen používaním slovenčiny narušil celistvosť predstavenia, a v konkurencii výnimočných domácich hercov pôsobil skôr rozpačito a nepresvedčivo. Oproti nemu stoja až neobyčajne živé ostatné postavy, ktoré nás udivujú svojou prirodzenosťou a ľahkosťou, s akou ich stvárňujú skvelí (a nedoceňovaní) herci DAD-u. Cítime, že priamo oni sami sú na dne a oni sú tí, ktorí hľadajú nádej a vieru v život, svet a seba.
Premiéra tejto hry v réžii Svetozára Sprušanského v máji 2008 bola naozajstnou divadelnou udalosťou, ktorej autentickosť bola umocnená aj nezvyčajným a priliehavým priestorom garáží v priemyselnej zóne. Ostáva nám len veriť, že diváci budú mať znovu možnosť zhliadnuť túto inscenáciu, ktorej premiéra zanechala v autorovi článku silný pocit výnimočnosti a fenomenálnosti.
Napriek všetkému negatívnemu sa hrou nesie jasný imperatív. Aby človek ostal človekom. Vraciame sa späť k začiatku. Aj v nahote si človek zachováva niečo, čo mu nikto nemôže zobrať – svoju ľudskosť. Môžu nás obrať o všetko, ale ľudskú dušu nám nevezme nikto, ak sa jej sami nevzdáme. Ak ju nepredáme.
