Napríklad ja.Povinná zubná prehliadka ma donútila prísť navštíviť tetu Marienku. Ktopoznáaspoň trošku túto milú, prívetivú osôbku, ktorá vyštudovala na SOUpoľnohospodárskom v Sabinove vychýrený a prestížny trojodborstomatológia -patológia - mäsiarina, tak sa nebude veľmi čudovať tomu, že zatiaľ čosom bolv čakárni, tak sa mi od strachu uvoľnili všetky zuby z ďasien. Keď tetaotvorila dvere, z očí mi bolo vidno iba bielko a cítiť prepotenétielko, keď sa milo, prívetivo spýtala jednu zo svojich zaužívanýchuvítacích otázok: „Kedymáš písomku?", resp. jej druhú verziu: „No rýchlo, na ktorú hodinuchcešospravedlnenku..." Chvíľku mi trvalo, kým som jej vysvetlil, že tiečasy môjhonavštevovania toho vzdelávacio-zábavného podniku, tzv. gymnázia(familiárne nazývaného "ústav", taká rodinná atmosféra tam bola), kdepôsobí, sú už preča že tentoraz som prišiel aj pre niečo iné ako papier s pečiatkou (veďv tom blaženom centre voľného času, kde nás triedna nič neučila, akobol rok dlhý, nám ospravedlnenky ani nikdy nebolo treba).Usadila ma do kresla a v štýle a lá Dracula mi začala prezerať zuby.Mal som šťastie, že ráno bolsilný mráz, lebo som si nestihol primerane vydrhnúť zuby a tak som celúcestu zhlboka dýchal, aby som chytil ten pravý „vintrfreš" dych.Prehliadkaprebiehala pokojne a ja som len čakal na tú čarovnú formulku „Nobratku,zuby máš v poriadku", ktorá by uvoľnila z napätia vredy na mojomžalúdku. Už ju aj skoro vyslovila, keď sa v tom zasekla s Jóbovouzvesťou, ktorá spustila v mojom podvedomí Mozartovu Malú hroznú hudbuv pozadí so songom Už ma obkľúčili... - „Mám mierne pochybnosti, aleasi tam máštaký malý kaz. No nič pozrieme sa na to." Ten malý kaz som si ihneď familiárne pomenoval „Robo Kazík", ale ani tomi nepomohlo lepšie zvládať túto vypätú situáciu, keď si Marienka opásala bieluzásteru... A potom to začalo... Nechcem opisovať, čo sa dialo.V skratke - asi hodinu som počúval, že aký je ten kaz malý, že už to bude,že už len chvíľočku + asi 1000 synoným, ktorými som sa nedal oklamať poznajúcneveselú skutočnosť. V čakárni sediaci batman sa za mňa pomodlil asi ajcelý ruženec, kým som vyšiel von dávajúc si pozor na to, aby som neopatrnenepovedal náhodou „dovidenia"... Takže milí priatelia, dobrodružné príhody mátemožnosť zažiť naozaj každý deň. Stačí len chodiť s otvorenými očami.A potom uvidíte..., keď neoslepnete.
P.S.: Akákoľvek podobnosť so skutočnými osobami je vylúčená.
