Päť pacientov v okresnej nemocnici, nad ktorou lietajú vojenské stroje spojencov. Izba číslo 6 v psychiatrickom pavilóne (odkaz na Čechova?) a v nej päť úradne vyhlásených bláznov. Päť na prvý pohľad banálnych príbehov podaných s presne nadávkovaným humorom a hereckým majstrovstvom protagonistov hry Okresný špitál (alebo Plukovníkova žena) najznámejšieho súčasného bulharského dramatika Christa Bojčeva.
Strata pamäte Kontuzova vytvára ústredný motív hľadania a vytvárania identity (ktorou sa čiastočne stáva identita pilota z Exupéryho Malého princa). Postava Fedora (ktorého môžeme chápať ako alúziu na Goetheho Werthera) hľadá švajčiarsky raj a priateľku Lotte, ktorá však existuje len v jeho predstavách. Grafoman Wiliam (Shakespeare) je posadnutý vytváraním sveta skrze písanie. Zapisuje všetko a nezaujíma ho zmysel slov. Jeho hľadanie necháva na čitateľoch (rovnako ako autor na divákoch svojej hry). Emocionálne založený Bratoj je chudák, ktorým v živote zametá slepá iracionálna vôľa a bije ho radom nešťastných náhod, pred ktorými sa nie je možné ochrániť. Jeho opakom je starý racionalista, dedo Josif (s dekou cez seba pripomína gréckeho filozofa), ktorý našiel na psychiatrii konečne pokoj pred zložitými medziľudskými vzťahmi a robí všetko preto, aby nemocnicu neopustil. Všetci piati spolu pomáhajú v dobrej viere bez akýchkoľvek relevantných záchytných bodov vytvoriť (a „nájsť“) Kontuzovovi jeho identitu. Takto spolu nachádzajú šťastie a svoj šťastný svet, ktorý je však hlboko ireálny a možný len v izbe č. 6. Tento svet „bláznov“ je však postavený pred zásadný zlom, keď sa na scéne objavuje „plukovníkova žena“. Ako sa rozhodne Kontuzov a spol.? Vyberú si realitu alebo jej opak? „Šialený dom“ je útočisko pred absurditou sprevracaného sveta. Proti absurdite sa nedá bojovať. Život sa dá odmietnuť. No život sa dá aj snívať. Má to zmysel? Je lepšie pochovať sa v živote alebo ostať pochovaný na psychiatrii? Je lepší okresný (aj keď otrasný) špitál alebo okrasný (ale prázdny) svet?
Jevgenij Libezňuk, Vasiľ Rusiňák, Jozef Tkáč, Jozef Pantlikáš, Ľubomír Mindoš a ich kolegovia vo vedľajších úlohách zaručujú nielen hlboký umelecký zážitok, ale aj skvelú zábavu. Napriek zásadným a hlbokým otázkam, ktoré táto tragikomédia nastoľuje, Okresný špitál v ľahkom a prístupnom podaní hercov Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove je hrou, na ktorú sa určite oplatí prísť. Nielen Williamove zápisky, ale i Bojčevovu hru a aj samotný život čítame podľa vlastných čitateľských kompetencií. Každý si nájde to svoje, aby si mohol písať ďalej ten svoj príbeh.
William sa v závere hry identifikuje so samotným Bohom ako prvým a najvšeobsiahlejším zapisovateľom dejín vesmíru. Dole hrdlom mu steká nápoj zmiešaný zo všetkých chorôb ľudí a ľudstva. Vieme veľmi dobre, akí sú ľudia. Ostáva otázka – aký je Boh, keď stvoril človeka podľa svojho obrazu?
