Chodíme mrznúť na námestia, hádame sa na sociálnych sieťach, poslednými zvyškami právneho štátu sa snažíme zvrátiť rozvrat, ktorý na Slovensku máme. My, obyčajní občania, aktivisti, často ľudia z neziskového sektora, komunálni politici či predstavitelia opozície. Pričom práve tí poslední majú byť nádejou pre nás všetkých. Pri pohľade na nich, v kontraste s prelomovými udalosťami, ktoré sa dejú dnes v Mníchove, mi však často stúpa tlak. Niekedy viac než z vládnych predstaviteľov. Ľahkosť, s akou rozprávajú o predčasných voľbách, je na pováženie, keď si priznáme, ako nepripravená opozícia na vládnutie aktuálne je.
Často píšem a rozprávam sa o chýbajúcej vízii Slovenska. Nielen tej politickej, ale aj všeobecne občianskej. Akú krajinu chceme mať o päť či desať rokov? Vedia to voliči strán ako Progresívne Slovensko, Sloboda a Solidarita, Kresťanskodemokratické hnutie, Slovensko Igora Matoviča či Demokrati? Ak sa ich spýtate, často dostanete veľmi všeobecnú odpoveď. Vágnu, až vyhýbavú. Dôvodom je, že ani ich preferované strany to nevedia.
Chceme Slovensko zamerané na vedu a výskum? Čo sme teda ochotní pre vedu a výskum obetovať? Sociálny luxus pre dôchodcov vo forme 13. dôchodkov alebo príliš vysokých dôchodkov v pomere k priemernej mzde?
Alebo chceme svetového priemyselného hráča? A sme preto ochotní obetovať vysoké zdanenie firiem, nereálne vysoké minimálne mzdy a odvodovo-daňové zaťaženie zamestnancov, ktoré obmedzuje prílev zahraničných investícií?
A chceme vôbec nejako riešiť odliv ľudí zo Slovenska, demograficky aj migračne? Sme tomu ochotní obetovať úsilie, aby sa na bežných úradoch dalo dorozumievať rôznymi jazykmi, nie len po slovensky a nijak inak?
Chceme Slovensko, ktoré nebude mať o pár desiatok rokov 40 % populácie v dôchodkovom veku? A sme ochotní obetovať pohodlie majiteľov nehnuteľností, čo je 90 % populácie, a začať zdaňovať majetok a nie pracovný príjem?
Chceme vhodnejšie podmienky pre mladých ľudí, aby nemuseli utekať z krajiny do Česka za lepším životom? Sme ochotní obetovať tie náklady, ktoré by stálo dostupné nájomné bývanie pre mladých ľudí v naozaj masívnych počtoch?
Naše opozičné strany v týchto otázkach naozaj nemajú jasno, aj preto, že nejde o jednoduché čiernobiele rozhodnutia. Cesta k nim znamená mať premyslený nejaký plán, program, ktorý je aktuálny k súčasným aj dlhodobým výzvam. O postojoch strán však členovia vo vnútri zriedka diskutujú. Čo ma však v súčasnosti trápi viac ako domáce problémy, je nepripravenosť na nový svetový poriadok, ktorý prichádza od stretnutia v Mníchove. Naše dlhoročné naivné spoliehanie sa na obranu a bezpečnosť spoza oceánu začína prinášať svoje ovocie. A ovocie naivity nie je sladké.
Každý, kto trochu sledoval dianie na svetovej scéne za posledných desať rokov, rozumie, že sme sa na okraj priepasti nedostali náhodou. Nie je náhoda, že erózia Európskej únie prišla so stratou jednotnej vízie budúcnosti a odchodom Spojeného kráľovstva, známym pod názvom Brexit. Náhodou nie je ani ekonomická zrada s názvom Nord Stream 2, ktorú spôsobili blízke vzťahy skorumpovaných nemeckých politikov s Kremľom a ktorej sabotáž odhalila aj tragickú závislosť lokálnych politických špičiek od Ruska.
Ak je noha ruského vraha u nášho suseda a čoskoro na našich hraniciach, treba sa konečne zobudiť a pripraviť na obranu. Lebo vrah sa nezastaví na hraniciach, ktoré neuznáva. Vražedné režimy poznajú len silu. Jediný, kto im dnes dokáže vzdorovať je zjednotená Európa, ktorá zdá sa aktuálne zjednotená nie je.
Akú víziu majú dnes politické strany pre kritické roky Európskej únie pred nami?
Majú víziu zomknutia, federalizácie krajín EÚ?
Sú pripravené odovzdať časť kompetencií pre efektívnejšiu obranu?
Podporujú vytvorenie jednotnej armády Európy?
Sú ochotní prijať Ukrajinu do EÚ? V prípade odchodu USA z aliancie, sú ochotní prijať Ukrajinu do NATO, keďže ide o najlepšie vyzbrojenú armádu v Európe?
Sú ochotní investovať do obnovy zbrojárskeho priemyslu a lobovať za investície do ťažkého priemyslu v krajinách V4, Rumunska, Bulharska?
Sú ochotní sa zapojiť do obrany Ukrajiny, získať pre ňu garancie v pôvodných hraniciach z roku 1993, podporiť rozvoj jadrového a raketového programu Ukrajiny, postaviť plán obnovy Ukrajiny v podobe Marshallovho plánu z roku 1948?
Aké percentá rozpočtov, aké dlhy, aké garancie sú pre svoju obranu ochotné obetovať? Akú víziu bezpečnosti dnes opozícia ľuďom na Slovensku ponúka?
Budeme slobodná Európa, ktorá konečne sama bude dostatočnou hrozbou pre ruský imperializmus, alebo budeme obeť, ktorú si rozporcujú populisti, často zaplatení z Ruska, Emirátov a Číny?
Ja úprimne netuším odpoveď na žiadne z týchto otázok, a preto mi najväčšie obavy nespôsobuje nekompetentná vláda, ktorej sa pod rukami rozpadá všetko, čoho sa chytí. Obavy mi spôsobujú nepomenované výzvy a odpovede na ne, ktoré stoja pred nami v najbližších rokoch, bez ohľadu na to, kto bude vládnuť. Obavy mi spôsobuje to, že v prípade piatich strán opozície netuším, do čoho idem v prípade ich voľby. Ale najväčšie obavy mi asi spôsobuje to, že poznajúc trochu procesy vo vnútri opozičných strán, tieto otázky nemajú vyriešené ani strany samotné.
Vážení politici a političky, drahí priatelia v opozičných stranách, vyjasnime si už konečne víziu Slovenska. Pomenujte, prosím, o aké Slovensko tu na námestiach v politike naozaj bojujeme. Bez prikrášlení, bez nezmyslov. Bez toho totiž nemáte žiadnu politickú bodku, žiadny odkaz pre voličov. Každé voľby na Slovensku sú vraj zlomové. Ak sa však naozaj pripravujete na možnosť predčasných volieb, čas dať dokopy víziu pre Slovensko a Európu v tomto marazme, je práve teraz.
