Keď ´odišla´ moja krstná mama, bola som tehotná.. Neviem, či to naozaj bola „hra“ osudu, ale rakovina prsníka si ju našla dva roky potom, čo si konečne adoptovala dcérku.Vydržala bojovať takmer štyri roky. Potom to vzdala.V tridsiatich piatich... (presne toľko mám ja teraz...)
Nikto z rodiny mi vtedy nechcel dovoliť ísť ani na noci ani na pohreb. Stále dookola som počúvala „argumenty“: „Tam nemôžeš ísť. Veď sa to narodí ako dilino. Chceš mať také decko?“. Tehotná žena nemôže byť pri tom, keď sa hovorí o tom, kto je mulano (mŕtvy). Bolo to pre mňa vtedy ťažké a mama to vedela. Sadla si ku mne s povzdychom: „Kristínka, trápila sa...Nie pre tú rakovinu...Trápila sa pre to, že videla náš smútok a bezmocnosť. Teraz je jej lepšie, daj na mňa....“ To spojenie ´daj na mňa´ u nás znamená niečo ako ´ver mi´... A ja som verila, ´dala na ňu´pretože som jej slovám chcela veriť... Mne síce odišla krstná mama, no jej odišla sestra a Babke s Dedkom Jarka – ich dcéra...
O niekoľko rokov neskôr mi mama ako zvyčajne zavolala, no tentokrát jej prvá veta bola: „ Sadni si.“ Sadla som si - a ona pokračovala: „ Dedko odišiel za Jarkou. Idem na noc“.
Teraz som už však na noci mohla ísť aj ja. Pre mňa to bolo po prvýkrát...(aj keď mama hovorila, že už som s ňou ako dieťa na nociach bola).
Bola to taká zvláštna atmosféra...V prvý večer som prišla s rodinou medzi prvými a pripravila jedlo. Po hodine však už hostia- všetci, ktorí Dedka poznali, takmer nemali kde sedieť...A prichádzali ďalší. Všetci priniesli nejaké to jedlo, pálenku a hneď sa zapojili do rozprávania historiek, ktoré sa spájali s dedkom.. Všetky tie, ktoré boli zábavné, zaujímavé...Dokonca aj chlapík, s ktorým bol Dedko dlho na „nože“, hovoril len tie pozitívne príhody. Vyťahoval ich jednu za druhou a ja som si vtedy spomenula na tú, keď som s Dedkom spálila hrniec... (Snažili sme sa ohriať rajčinovú polievku tak intenzívne, že Babka musela hrniec vyhodiť...A j s tým, čo sa predtým nazývalo ´polievka´....)
Každá noc bola v podobnom duchu a ja som si uvedomila, že sa usmievam...Zomrel mi Dedko, no ja sa usmievam... A úsmev na perách mala aj moja Dominika- hoci mala len šesť rokov....S Dedkom mali taký špecifický vzťah...Bol totiž prvý, ktorý sa bol na ňu pozrieť v „decáku“, a bol aj tým, ktorý nás viezol autom prvýkrát domov už s dievčatkom, ktoré si hneď získalo jeho srdiečko...Možno preto, že ho ako prvá pravnučka donútila zvihnúť zo zeme papier, ktorý odhodil....
Keď som sa vtedy pozrela okolo seba, uvedomila som si, koľko toho po sebe zanechal- v každom jednom z nás... Zdá sa to neuveriteľné, ale tie ´noci´ spôsobili, že na pohrebe som neplakala- bola som vyrovnaná, zmierená...Dokázala som naozaj uveriť, že neodišiel navždy... A keď som v ten deň našla v noci Dominiku sedieť na posteli, chcela som jej pomôcť... Sadla som si k nej a ukázala na jednu z hviezd na oblohe so slovami: „Túto som si vybrala ja - tá bude pre Dedka.. Ty môžeš tiež jednu...“
Asi až počas týchto dní som pochopila, akú silu zmieriť sa, a vyrovnať, so stratou blízkeho človeka , má cigánska tradícia ´noci´ s mŕtvym až do pohrebu (aj keď teraz tam mŕtvy už je len symbolicky)....
Možno keby táto tradícia bola aj u gadžov, by tá myšlienka na dnešný Lein pohreb nebola taká ťažká.....
