Ešte len parkujem a už ma zbadali. Pokiaľ vyjdem z auta, je pri mne Patrik a s čistou novomeštino – rómštinou (zvláštna kombinácia...) spustí: „ Dik. Teta Žaneta. Ja odpadnem. Čo tu robíte? Jako sa máte ? Videla vás Nikola? Jéžiš , ja ich musím íst zavolat!“. A už ho nebolo. Čo sa dá robiť? Ešte šťastie, že je prestávka...
Stihla som si akurát tak zatvoriť auto. Do budovy som vstupovala ovešaná najmladšími a veľkou skupinou „našich starších“. Samozrejme- mňa takmer nebolo vidieť..
„Čo tu robíte? Kde to ste? Zasa ste boli fajčiť? Kto vás pustil von?“ Záplavu otázok neprimerane agresívneho hlasu zastavujem skôr, než sa decká dostávajú do vývrtky. Bola to práve jedna zo skupiny ´tiež-učiteliek´, pre ktoré som zo školy odišla...
O pár sekúnd na to už musím krotiť prekrikovanie jedného cez druhého. Všetci sa chcú pochváliť, všetci niečo povedať, každý dostať odpovede na svoje otázky...
„ Prišli ste robiť naspäť do školy?“
„ Budete ma učiť?“
„ Nie teba, mňa bude učiť!“
„ Tak ma bude doučovať! A zoberie ma do tábora! Že ideme aj teraz do tábora, teta Žaneta, že?“
„ Ty do tábora nepôjdeš, ja pôjdem, ty budeš mať teraz aj päťku! Že on nemôže ísť, keď prepadne?“
Premýšľam, ako ich zastaviť tak, aby bol vlk sýty, aj ovca celá. Pomôže výška- veď ani neviem, koľko ich tu vlastne je. A prvé zvonenie už skončilo... Očami vyhľadávam lavičku, na ktorú sa postavím, keď zrazu zozadu počujem hlas pätnásťročnej Ivany (oficiálne Evy). Už – už ju chcem zastaviť, no v tom si uvedomujem zmysel slov, ktoré hovorí:
„ Čo si dilino? Ona nás prišla iba pozrieť! Určite ide naspäť. Už nás nepotrebuje, má tam svojich gadžov!!“
Niekoľkými slovami sa jej podarilo to, o čo som sa snažila asi posledných 5 minút - utíšiť decká. Všetci zmĺkli a pozerali na mňa. Aj Ivana. V jej očiach bol zmiešaný vzdor, ľahostajnosť- a aj bolesť....
Nadýchnem sa a ... A nič. Viem, čo svojimi slovami spôsobím – radosť, bolesť, smútok? No niečo povedať musím. Periférne registrujem, že vzadu stojí riaditeľ. Opäť sa nadýchnem. Po prvej vete to už ide... Áno, prišla som ich pozrieť. Áno, je mi za nimi smutno a teším sa z každej pikošky, ktorú mi na seba povedia. Nie, nejdem naspäť robiť. A nie je to kvôli nim. Áno, mám rada svojich gadžov v súčasnom zamestnaní.
Vysvetľujem im, že niekedy si veci predstavujeme inak, ako sú v realite. Keď budú veľkí, pochopia ma...
Ticho. Maličký Kubko sa ma ešte stále drží. Štrnásťročný Patrik mi položí ruku na plece. A Ivana ma objíme so slovami: „ Veď my vieme... Aj my vás ľúbime. A preto nám tu chýbate...“ . Zrazu je taká dospelá...
Mám ich rada...Všetkých – a každého trochu inak... Aj keď mi niekedy riadne liezli na nervy...Keď odchádzam, ešte ma rýchlo navigujú, kde nájdem Timka.
Zbadal ma. Záblesk v očiach, úsmev a už sa ku mne hrnie s hrabľami v ruke: „ Ahoj, Žaneta. Ja hrabem. Vieš, má pracovné vyučovanie. Timko hrabe listy- tam pod stromom.“ Chytí ma za ruku a ukazuje, čo nahrabal. Spolu s inými deťmi....
Usmievam sa.... Ešte aj v aute cestou späť... Je fajn, keď je po vás niečo vidieť....
