Kedysi pred rokom...
Pozerám na správu a premýšľam, prečo to osemnásťročné dievča napísalo mne...A ešte k tomu v mene rodiny svojej kamarátky. Ona vo Švajčiarsku, kamarátka s rodinou na Slovensku, v jednej izbietke u babky, čo vraj rada pozrie na dno štamprlíka, bez elektriny, bez peňazí aj s ďalšími dvomi sestrami. Chceli by sa s mamou od babky odsťahovať, pracovať, študovať, žiť lepší život...Priznám sa, že hoci mi je tej rodiny ľúto, cítim roztrpčenie. Neviem ako by som im mohla pomôcť- nepoznám ich, prácu im nemám akú dať, bývanie tiež nie....Po pár minútach si len povzdychnem a mladej odpisujem, že keď o niečom budem vedieť, dám jej vedieť.
Po pravde, s odoslaním odpovede som aj rovno vypustila Anet z hlavy. Život ide ďalej a ja som si na ňu spomenula len vtedy, keď som si našla ďalšie jej správy...
...niekedy v októbri...
Už nepísala, rovno zavolala. Vraj je na Slovensku a hneď mi aj dávala k telefónu mamku tej kamarátky. Bolo to rýchle- po necelých piatich minútach som sa sama čudovala tomu, čo odpovedám: „Skúsim osloviť nejakých známych. Nič nesľubujem, obávam sa, že prácu s bývaním len málokto ponúkne."
Mali ma...Už to neboli len písmenká...Bol to hlas, ktorému som dala vo svojich predstavách tvár...Videla som matku, ktorej zomrel manžel a zostala s tromi dospievajúcimi dievčatami sama v jednej izbietke. Videla som matku, ktorá chce svojim dcéram dať lepší život, podmienky na vzdelanie. Matku, ktorá chce prácu a je ochotná pre to urobiť všetko...
Celú noc som premýšľala a spomenula si, ako ľudia pomohli mne. Zahanbila som sa, že som iniciatívna až teraz. Akoby som zabudla na minulosť...Keď som na druhý deň čítala okamžitú reakciu na moju výzvy známym, bola som prekvapená i potešená súčasne. Nasledoval telefonát a veci nabrali rýchly spád. Do týždňa som sa stretla s Rodinkou (tak sme si ju nazvali). Do Bratislavy prišla matka, dcéry, dokonca aj matkin priateľ. To, že mňa presvedčili už po pár minútach, ani netreba hovoriť. No okrem mňa nalomili aj môjho manžela- pragmatika, ktorý sa tak ľahko natierať na chleba nedá... Ešte v ten istý deň sa stretli aj s mojim známym a jeho manželkou.
Po niekoľkohodinovom rozhovore sme všetci videli, že to myslia vážne. Bolo to cítiť z každého ich slova, z každého gesta. Chceli sa presťahovať, pracovať a splatiť všetky svoje dlhy. Až som bola prekvapená ich odovzdanosťou. Vŕtala som do nich, či si uvedomujú pretrhnutie kontaktov s príbuznými, či vnímajú, že budú odkázaní sami na seba. Vyzerali byť rozhodnutí. Pevne. Známemu prikyvovali- áno, budú pracovať na družstve. Aj pri kravách. Naučia sa, ak bude treba.... Bývanie na družstve? Aj to sa dá. Veď si to tam časom zariadia, tak to nevadí. Hlavné je, že tam bude teplo, sprcha s teplou vodou, elektrina a kľud....
....s jedným kufrom a cestovnou taškou...
Takto som ich našla stáť na stanici necelé tri týždne po prvom rozhovore. Všetkých piatich. Nešťastná udalosť urýchlila všetko, len nie dôkladnú prípravu na sťahovanie a prechod dievčat do inej školy. Keď som videla ich vysmiate tváre, stiahlo mi žalúdok...Akosi som cítila, že nevedia, do čoho idú, ani čo ich čaká...
Prvé prekvapenie nedalo na seba dlho čakať...
Až na mieste si uvedomili, čo znamená bývať v domci na družstve- niekoľko izieb so spoločnou kuchyňou, šatňami robotníkov a sprchami....Áno, bolo tam teplo. A bolo tam aj svetlo. Dokonca aj teplá voda. Chýbali im len hrnce, poháre, taniere, periny, vankúše, a - SÚKROMIE....
Sklamanie dievčat sa nedalo prehliadnuť. Očakávali, že v Bratislave bude všetko iné, krajšie, šťastnejšie. Zachránila to v ten večer až ich matka, hlava rodiny, slovami: „Dali sme sa na boj, tak ideme bojovať."
A ja som jej slovám verila. Lebo som veriť chcela....
Všetko potrebné sme priniesli. Dcéra to brala ako misiu a babám poslala svoje obľúbené rádio s CD prehrávačom, nejaké knihy, urobila nákup a dokonca im to aj išla odniesť. Do týždňa mali darovanú telku a dievčatá za sebou víkend u nás. Všetci sme si ich rýchlo obľúbili, najmä tú najmladšiu...
...krátko pred Vianocami...
Vydýchla som si. Konečne sme zohnali školu. Zapojila som každého, kto mohol pomôcť. Neočakávala som, že to bude také ťažké - buď si škola vyžadovala psychologické vyšetrenie, alebo bola taká plná, že miesto pre dievčatá nemala. Ale, pozitívne je, že školy sú vybavené. Aj keď zďaleka nie také, aké matka pre svoje dcéry očakávala...
Najťažšie už máme za sebou. Rodinka má dve izby, prácu, riaditeľke z bývalej školy som všetko vysvetlila, dobrí ľudia pomohli ukecať iné riaditeľky a nič nebráni tomu, aby už Rodinka žila svoj život sama.
Vyzeralo to nádejne, skutočne nádejne. I keď teraz priznávam, že to občasné mamkino frfľanie a ľutovanie sa, ma udivovalo. A veruže aj hnevalo. No pripisovala som to aklimatizácii v novom prostredí. Dievčatá vyzerali spokojne a to bolo pre mňa dôležité...
...začiatkom januára..
Už niekoľkokrát sa Rodinke snažím dovolať. Nedarí sa. A hoci som zvedavá, ako sa dievčatám darí v novej škole, odkladám to na inokedy.
Nebolo však treba.
Ešte v ten večer mi zavolala Anet. Chvíľu som síce nerozumela, o čom to hovorí, no pomaly mi dochádzalo...Vraj sa nemám hnevať, ale oni - Rodinka- nie sú spokojní a chcú sa vrátiť. Že podľa nich nič nie je také, ako očakávali. Nemajú súkromie, dievčatá nikam nechcú púšťať, lebo sa boja prechádzať okolo mužských ubytovní, pracujú každý deň bez víkendu, a určite im to bývanie na družstve neupravia tak, ako sľúbili, a každé z dievčat má chodiť do inej školy,....
Už som Anet ani nepočúvala....Bol to pre mňa šok. Akoby hovorila o inej rodine.
Potom sa všetko vyjasnilo...Volal mi známy. Keď som na displeji videla jeho meno, prebehol mi mráz po chrbte. Vôbec som nevedela, čo mu mám povedať. No prekvapil ma. Potvrdil síce, že Rodinka naozaj odchádza, dokonca už dievčatá poslala naspäť, no bol by rád, keby zostali. Vraj výborne pracujú a vedúci je s nimi veľmi, veľmi spokojný...
A tak som im opäť volala. Zbytočne. Nikto nedvíhal. Nikto neodpovedal na smsky. Na ďalší deň to manžel nevydržal a šiel k nim. Ja som nemohla, nebola som schopná ísť tam v takom hneve, ktorý mnou lomcoval vždy, keď som si na nich spomenula...
O dve hodiny sa manžel vrátil a ani nemusel nič hovoriť. Bolo mi jasné, že to vzdali. Vzdali sa predstavy lepšieho života v novom prostredí a radšej sa vrátili tam, kde to dôverne poznajú. Akoby si až v Bratislave uvedomili, ako veľmi potrebujú blízkych, ktorí si ich vypočujú, ktorým sa posťažujú a ktorí im prikývnu, že to naozaj majú ťažké.... Podľa toho, čo zo sťažovania porozumel manžel, celé dva mesiace im chýbalo najviac zdieľanie svojich pocitov, bolestí, drobných úspechov s niekým, kto im rozumie...
A ja som tým niekým nebola, hoci v to dúfali.
Bolo to také pochopiteľné, že ma hnev rýchlo prešiel. Zostal len smútok z toho, že ich odvaha a chuť bojovať, tak rýchlo prešli. Verila som, že to zvládnu. No asi to bolo málo - veriť im. Odišli z Bratislavy sklamaní a nahnevaní, že sa nenaplnili ich očakávania.
Že ja som nenaplnila ich očakávania.
Žiadny happy end, no asi to tak malo byť. Asi som potrebovala takú skúsenosť... Možno tvrdá facka, ale život taký býva. Najmä ak máte očakávania, ktoré iní ľudia nemôžu a nevedia naplniť.
Mala som to vedieť. Mala som sa na to pripraviť. Mala som ICH na to pripraviť, pretože...
Pretože oni si neuvedomovali, do čoho idú.
Nemali predstavu o tom, ako veľmi sa líši komunitný život od toho, ktorý ich čakal... Prichádzali s vierou, že práca, elektrina, teplo a voda im zlepší život. A odchádzali so slovami, že svetlo predsa nie je všetko....
Ešte pred pár dňami by som sa dušovala, že už nikomu pomáhať nebudem. No to bolo pred pár dňami....
Dnes už len viem, že by som veľa vecí urobila inak.
