Trinástka so žltočerveným šálom...
„Prečo žlotočervený? Veď budeš vyzerať ako Cigánka!", spýtala sa ma mamka, keď som ju konečne donútila uštrikovať mi šál, ktorý bude mať aspoň dva metre a presne len tieto dve farby.
„Aj Lenka taký má, tak prečo nie ja?"
Mamka akceptovala, uštrikovala - a ja som až po troch rokoch pochopila, že tými farbami som preukazovala svoju oddanosť trenčianskej Dukle...
Štrnástka, čo si po prvýkrát umyla zuby...
„Ty si nejdeš umyť zuby?", spýtala sa ma Lenka na lyžiarskom výcviku.
„ O chvíľku", odpovedala som a premýšľala, či mi moje vreckové postačí na zubnú kefku a pastu dolu v bufete.
Vystačilo. Síce som minula takmer všetko, ale ten pocit, keď som si prvýkrát prešla jazykom po čistých zuboch a cítila tú sviežosť, stál za to...
Šestnástka so zmaľovaným ksichtom...
„To čo máš za mejkap? Veď vyzeráš ako semafor.", poznamenala so smiechom dva mesiace pred stužkovou, keď som chcela vyzerať staršia, krajšia a príťažlivejšia. Taká ako ona....
Na stužkovej som už bola vybavená vhodnou kozmetikou a schopnosťou upraviť sa. Mama krútila hlavou a ja som zaspávala s úžasným pocitom odmaľovanej a čistej pokožky. Už žiadne čierne škvrny na perine a niekoľko dní zlepené mihalnice, ktoré sa vodou nedali umyť...
Takmer ako moja sestra...
Tie štyri roky boli pre mňa tie najšťastnejšie - cítila som sa ako človek, dievča, žena. Lenka mi otvárala oči a ukazovala čarovný svet, ktorý bol pre ňu úplnou samozrejmosťou. Vždy s prekvapením zisťovala, čo všetko neviem a nemám. A ja som s prekvapením, a aj so smútkom, vnímala, čo ona má a JA nemám...
Zvláštne - pokiaľ som o tom všetkom nevedela, nikdy mi to nechýbalo....
Tak, ako nikdy nechýbal ,biely svet´ mojej mame, ani jej mame...
Tak, ako nechýba ani tým našim Cigánčatám...
Veľa z nich nemá svoju „Lenku", ktorá by im ukázala, čo všetko im svet mimo hraníc ich malej komunity môže dať.
