Piatok, prvý deň novomestského jarmoku...
Taká udalosť a vždy v tom nesprávnom čase! Pár dní pred materskou, bez jedinej koruny navyše...A akoby to nestačilo, bývam priamo na námestí - v centre toho všetkého....
„Maminka, čo to budú predávať v tom zelenom stánku? Myslíš, že by sme sa tam mohli ísť pozrieť? A koľko detičiek môže ísť na jeden kolotoč?"
S pribúdajúcimi hodinami sa zvyšuje nielen počet ľudí na námestí, ale aj intenzita Marekových otázok. Či sú tie kolotoče farebné, či tam môže ísť aj on, či sú v tých stánkoch aj perníky pre diabetikov. Snažím sa mu vysvetliť, že nemáme peniažky. Ešte čakajú na pošte a my si po ne môžeme ísť až o pár dní.
„Ale to už nebudú kolotoče!!!", nešťastne zvolá, otočí sa späť k oknu. Nasledujúce hodiny je v byte nezvyčajné ticho... Kedykoľvek sa na neho pozriem, vidím ako z okna sleduje jarmočnú atmosféru nalepený na sklo.
Zviera mi hrudník. Hnevám sa na seba, no nič viac neviem teraz urobiť. Nikto z našich peniaze nemá. Dávky chodia všetkým v rovnakom čase. Buď máme všetci, alebo nikto...
Sobota, druhý deň novomestského jarmoku
Nevydržala som ten jeho smutný pohľad a vzala ho medzi stánky. Len sa pozrieť, nasať ruch a jarmočnú atmosféru...
„No čo maličký, čo si vyberieš?"
„Viete teta, máte to tu pekné. Ale my si nemôžeme nič kúpiť, ešte sme nemali materskú."
O niečo neskôr už doma pečieme presne rovnakých panáčikov, akých sme videli v stánku s medovníkmi. Tie naše sú síce zo slaného cesta, ale čo už. Keď malého ukladám do postieľky, konečne sa po dvoch dňoch usmievam. Už len jeden deň a celá paráda skončí. Žiaden jarmok, žiadne stánky, žiadne kolotoče, žiadne výčitky svedomia...
Nedeľa, posledný deň novomestského jarmoku...
Vstávam skoro. Bývať na námestí je výhodné, ale nie vždy príjemné... Nočná zábava nejakých mladíkov pod oknami zanechala nejaké tie stopy - črepy, zvratky a fľaše všetkého druhu. Plastové, pivové, vínové. Niektoré z nich úplne celé, len smradľavé a - určite zálohované...
Pri poslednej myšlienke sa mi v žalúdku rozlieva čudný, neidentifikovateľný pocit. Zálohované fľaše! Váham len pár sekúnd. Rýchlo zbieram tie naokolo a bleskovo vybehnem do bytu, nech mám lepší rozhľad... Nemýlila som sa, všade - po celom námestí- sú porozhadzované fľaše. Komodity! Len tak pohodené peniaze, o ktoré nikto nestojí!
O dve hodiny síce Marek veľmi nechápe, že sedí na kolotoči, aj keď sme ešte neboli na pošte, ale očividne si jazdu na reťazáku užíva. Rovnako ako cigánsku v žemli a zhadzovanie plechoviek loptičkou....
Večer, s obavou aj očakávaním, pozerám z okna. Stratégiu mám vymyslenú - musíme počkať, až sa zotmie, ale súčasne pozbierať fľaše skôr než zamestnanci technických služieb začnú ten jarmočný neporiadok upratovať. Malého nechávam doma s mojim desaťročným bratom a v priebehu niekoľkých desiatok minút pozbieram s manželom to, čo iní považujú za „zbytočne vynaloženú energiu pre pár korún". My nie. Za každou fľašou vidíme 4 koruny. A za každou korunou jedlo pre rodinu.
Zvyšok noci trávim nad vaňou umývaním a čistením všetkých fliaš od etikiet a štupľov. Nejde to ľahko, no keď si spomeniem na prekvapenie v očiach spolužiačky z gympla, drhnem viac... Videla ma práve vtedy, keď som spomedzi kartónových krabíc pri smetiaku vyberala dve vínovky... Muselo to vyzerať „úžasne" - jedna z výborných študentiek a hľadá fľaše pri smetiakoch... To som teda dopadla...
Zrazu ma prepadne ľútosť a zveziem sa na kolená. Neviem, či plačem viac z hanby, hnevu, poníženia, alebo nad svojou neschopnosťou...
Pondelok a ďalšie dni po novomestskom jarmoku
Už od šiestej ráno obehávam obchody a mením fľaše za peniaze. A peniaze za jedlo...Presne 72 fliaš... Mali sme raňajky, obed a večeru na ďalšie tri dni. No hoci pociťujem spokojnosť pri pohľade na šťastný výraz syna pri raňajkách á la švédsky stôl, sľubujem si, že nikdy viac nepodniknem podobnú „akciu" seba poníženia zberom fliaš po opilcoch...
O tri dni na pošte vyberám „materskú" (rodičovský príspevok). Hm, vôňu bankoviek cítim len pár hodín. Po zaplatení nájmu a energií, doplatkov za inzulín a ďalšie lieky vidím, že vydržíme ledva ďalší týždeň...
Počas ďalších týždňov sa čoraz častejšie pristihnem pri tom, ako hľadím z okna a ľutujem, že jarmok nie je aspoň každý mesiac.... Pocit poníženia, hanby a zlyhania vyprchal a ja som schopná urobiť čokoľvek pre prežitie ďalších dní - aj opäť vyjsť do ulice a zbierať fľaše.
No musela som čakať celý rok...Po ňom ešte jeden - a to som už na námestí nebývala...
Dnes
Trinásť rokov sa snažím na tieto skúsenosti zabudnúť. Hoci viem, že som nič zlé neurobila.
Trinásť rokov si denne uvedomujem, že ak by som sa dnes ocitla v takej istej situácii, zachovala by som sa (asi) rovnako.
Trinásť rokov mám pravidelný príjem v zamestnaní.
...našťastie...
