V ktorýkoľvek deň pred dvanástimi rokmi...
Zobúdzam sa s nejasnou myšlienkou, že dnes opäť budem musieť niečo navariť... NIEČO... Neviem z čoho, neviem za čo... Materská aj invalidný chodia v rovnakom období a mne nezostáva nič iné, len počítať dni do „dávok“. Kalkulujem, či (a najmä kde) si môžem ešte niečo požičať – dostanem tri tisícky, keď zaplatím nájom, energie a vyberiem z lekárne inzulín, zostane mi tisícka. Na celý mesiac. Moje lieky idú teraz bokom – veď už teraz musím vrátiť dvesto korún babke. No čo narobím... Nejako bolo, nejako bude...
Vstávam... Marek ešte spí a Števo už odišiel k svojej mamke po kúsok chlebíka a trochu masla - pre malého. O pol hodinu je späť a ja o niečo pokojnejšia zobúdzam Mareka, robím mu glyčku a pichám inzulín. S úsmevom sa pozerám, ako raňajkuje... Mne a Števovi stačí jedna káva – ja odpijem polovicu, on tú druhú. Nič iné dnes ráno nebude. Do obeda ešte pár hodín a Števo si radšej ešte inzulín nepichá...
Je dvanásť...Obedujeme polievku a Marek aj kúsok mäska s dvomi zemiačikmi. Števo si už konečne pichol inzulín. Hneď potom, ako vyložil paletu vriec v zelovoci - majiteľ mu dal zeleninu, kapustu a päťdesiat korún. V obchode vyberám, čo by som kúpila, keby... Nakoniec odchádzam s chlebom a plátkom toho mäska pre Mareka...
O tretej obliekam krpca a ideme k mamke. Po ceste sa, ako vždy, zastavíme v kníhkupectve a ukazujem mu krásne, farebné knihy s obrázkami. Najradšej má tie o zvieratách... Pri jeho rozžiarených očkách si sľubujem, že hneď, ako príde „sociálka“, kúpim mu jednu- tú najlacnejšiu. Aj keby mi opäť nič nezostalo....
Večer zaspávam s pocitom, že dnes nejako bolo... Dokonca som na zajtrajšie ráno ušetrila desať korún - malému na mlieko. Raňajky prirpavím pre všetkých troch... Obed?? ...Hm... Nejako bude....
V ktorýkoľvek deň po dvanástich rokoch...
Krátko po šiestej si robím svoju rannú kávu. V skrinke mám tri balenia tých, ktoré mám najradšej. Viem, že sú drahé, ale - nefajčím, tak si ich môžem predsa dovoliť... No nie?
Marek si pichá inzulín a ja otváram chladničku. Siaham po kvalitnej šunke, vyberám syr a zeleninu. Len pre neho...Dominika má najradšej pečivo s nutellou a arašidovým maslom. Oni raňajkujú, ja sa šminkujem – skúšam nový krém a teším sa, že som ho „vymákla“ v akcii. O polhodinu už odchádzam do práce s litrom pomarančového džúsu. Spokojná.... Obed riešiť nemusím, trvalý príkaz urobil svoje a ja sa starať už nemusím. Zlatá práca... Chodím síce unavená, ale stojí to za to...
Premýšľam, čo by si dali decká na večeru – mäso, cestoviny... Vlastne, ani neviem, či sa mi chce dnes večer variť - možno si dáme „čínu“ na obchodnej... Ten nápad sa mi celkom páči – je to jedna z tých lacnejších a chutných variant. A aspoň vybavím nejaké nákupy, veď posledná sms oznámila, že na účte ešte niekoľko stoviek euráčov stále mám... No, nie je to veľa, ale do výplaty vydrží – dokonca aj niečo odložím. Večer sa ukladám do postele a premýšľam, čo kúpim deckám na Vianoce...
Nejako bolo, nejako bude...
Stačilo len (...alebo až...) dvanásť rokov a ja si nemusím požičiavať na stravu, mám čo variť, môžem si kúpiť kozmetiku, Marekovi kvalitné kožené topánky, Dominike zaplatiť volejbalové tréningy.... Každý druhý rok sa môžem vybrať na skromnú rodinnú dovolenku a dokonca zvládať splácať aj mamkine pôžičky... Zatiaľ... Pokiaľ mám prácu a som zdravá....
Hm... Moje deti si myslia, že sme – oproti iným – chudobní... Ja však viem svoje.... Predtým som nemala prácu, teraz ma hnevá zdravie. A napriek všetkému, čo sa so mnou, a okolo mňa, deje, chcem veriť, že sa už nikdy nebudem musieť deliť o jedinú šálku rannej kávy...
Rok 2010 bude európskym rokom boja proti chudobe. Asi by sme sa nemali tváriť, že si za chudobu všetci chudobní môžu sami...
