Môj syn...
Minulú sobotu bol po dlhom čase so svojou partiou - od odchodu do USA sa s nimi stretol až teraz. Vyzbrojený čokoládou odchádzal na oslavu narodenín Deniho priateľky so slovami: " Mami, o deviatej budem doma". No napriek tomu sa vracal z oslavy už o siedmej... Vraj mali pokračovať niekde v bare – no on vedel, že by sa mi to nepáčilo...
Domov prišiel udychčaný, preľaknutý, rozrušený... Zabudol, že cez nadchod nemá prechádzať... Zaujímavé, že stačí pár mesiacov bez negatívnych skúseností a obozretnosť upadá....
Ešte šťastie, že to tú skupinku známych novomestských skínov prešlo.
Ich syn...
Deni včera vstával do školy rovnako ako môj Marek... A domov sa mal vrátiť rovnako ako Marek. Ja som mala šťastie...
Skončil s niekoľkými bodnými ranami v nemocnici - v kritickom stave. Teraz už nie je v kritickom stave... Už ani len najmenšia nádej, že možno...
Nepoznala som ho, ale bol to Marekov najlepší kamarát. Možno je dobré, že som ho nepoznala – môžem si povedať, že ich možno provokoval... Môžem si vymyslieť niekoľko dôvodov, prečo sa mu to stalo... Je to pre mňa prijateľnejšie, ako fakt, že sa ocitol v nesprávnej chvíli na nesprávnom mieste...
Bol ešte len tínedžerom...BOL...
Mohol to byť Marek... A nielen môj...
