Pár mesiacov dozadu..
Prezvonenie. Pozriem na displej a skonštatujem, že mame stačí zavolať aj neskôr. Ako ju poznám, dnes mi cinkne ešte minimálne dvakrát. O hodinu však už ľutujem, že som nevolala späť okamžite- mohla som si ušetriť množstvo energie...
„No čo si potrebovala?“
„Kristínka, budeš mať nové DVD-čko. Objednala som si z reklamy, čo dávali v televízore, takú deku na choroby. Nadiktovala som adresu a mám vraj čakať na voľajakého dílera, čo tú deku donesie. A že som zavolala hneď, dostanem DVD-čko zadarmo...“
V hlave sa mi spustil alarm...Deka? A lieči choroby? To koľko musí stáť, aby k nej dali zadarmo DVD?? Ihneď sondujem u mamky...O pár sekúnd môj hlas naberá na intenzite. Podozrenie nabralo reálnu predstavu 650 euráčov, ktoré má splatiť v dvadsiatich mesačných splátkach. A prvú hneď dílerovi pri podpísaní zmluvy a doručení tovaru... Takmer kolabujem, pretože všetko jej doterajšie „z dôchodku budem splácať“ skončilo úhradami cez trvalé príkazy z môjho účtu...
Po niekoľkominútovej hádke som sa prichytila, že s ňou rozprávam ako s malým dieťaťom...Mala som sto chutí vypnúť telefón, nasadnúť na vlak, prísť k nej domov, najskôr rozbiť telku a potom matkou zatriasť tak, aby sa spamätala. Nič z toho sa však nedalo- bola som od nej sto kilometrov a mala len ten telefón...
Po pätnástich minútach mi nakoniec sľúbila, že keď ju navštívi díler, povie mu, že si to rozmyslela a žiadnu zmluvu nepodpíše. A ak by nechcel pochopiť, dá mu moje telefónne číslo...
O štyri mesiace neskôr...
Sedím u mamy, úplne netypicky v piatok – bežný pracovný deň. Snaží sa ma už o desiatej ráno napchávať mäsom, pretože „veľmi zle vyzerám“ a popri tom sa dozvedám, že na to mäso si požičala... Akosi mi prestáva chutiť. Pozrie na mňa pohľadom práve vyhrešeného dieťaťa, ktoré si uvedomilo, že je vlastne mojou matkou a len pokrčí plecami: „ A na čo mi budú zajtra peniaze, keď nemám dnes čo jesť?“
Vzdávam to...O pol hodinu už aj zabúdam, že som bola na ňu nahnevaná – mäso je fantastické a dokonca sa mamka ani nesnaží napchať do mňa zemiaky :-).
V momente, keď som bojovala s posledným kúskom, suseda prišla povedať, že mamku hľadá nejaký chlapík. Ani by som sa nad tým nepozastavila, keby nebolo mamkinho výrazu – zmes strachu, obavy a pocitu viny...
O chvíľu na to som neveriacky hľadela na TOHO chlapíka, ktorý mojej mame nadával, že si opäť nechce vziať deku, ktorú si objednala: „Veď ste minulý mesiac povedala, že ste museli vrátiť dlžobu susede a mám prísť tento mesiac. Čo je to tak veľa, aby ste z dôchodku dala tridsať eurovú splátku? Veď ďalšiu zaplatíte až na budúci mesiac šekom. To len táto prvá ide mne, pri podpísaní zmluvy. Čo vy nechcete tie svoje črevá liečiť??? Tá deka je presne na tieto choroby!“
Presne v tomto momente som „milého dílera“ stopla v jeho prejave a ponúkla mu svoj pohľad na celú záležitosť. Keď po niekoľkých minútach pochopil, že so mnou to také ľahké nemá, ako s mojou mamou, zbalil si svoju zmluvu a pekne odkráčal k autu a moja mama ďalších dvadsať minút plakala nad bezcitnosťou svojej dcéry, ktorej nezáleží na zdraví svojej matky.
Keď sa konečne ukľudnila a ja som z Trenčianskej odchádzala, sprevádzali ma nahnevané pohľady ostatných Cigánov, ktorí nechápali, ako môžem pozerať na chorú mamu a vyhodiť toho dobrého chlapa, čo jej chcel pomôcť... Všetko to zaklincovala jedna z najváženejších Cigániek v komunite, ktorá si sadla k mojej mame na lavičku pred dverami a povedala: „Mariška moja, vidíš to? Čo máš z takej študovanej dcéry, keď ani deku mamke nedovolí kúpiť? To má všetko z tej školy a Bratislavy...“
Mama sa opäť rozplakala a ja by som v tom momente zahrdúsila všetkých „veľmi empatických dílerov“, ktorí, napriek všetkému čo na VLASTNÉ OČI vidia a dokonca aj vedia, chcú invalidným dôchodcom predávať. A mnohým aj predajú - hneď ako na ľudí odborne zapôsobia. Mama mu pri prvej návšteve ukázala celú zdravotnú dokumentáciu...
Naivita a hlboká viera ma u mojej mamy ešte vždy dokážu prekvapiť. Už niekoľko rokov nevládze splácať tri úvery, ale verí, že by bola schopná splatiť „zázračnú deku“... No, vlastne som rada, že som si v ten piatok vzala dovolenku. Inak by som musela onedlho vypisovať ďalší príkaz na úhradu maminej pohľadávky z môjho účtu. Samozrejme, opäť s nejakým mastným úrokom, ktorý by si empatická firma s vytrénovanými dílermi narátala....
P.S. Dopriala by som všetkým "podobne vytrénovaným", aby aspoň raz zažili rovnaký pocit hnevu, bezmocnosti a bolesti ako ja, keď som mojej uslzenej mame vysvetľovala, že mi naozaj ide o jej zdravie a bolí ma, keď ju vidím trpieť... No neverím, že tá DEKA naozaj dokáže vyliečiť stav po dvoch mozgových infarktoch a ťažkej Crohnovej chorobe....
