Ani neviem, ako som vôbec s tými mojimi „rozprávkami“ začala... Mne mama nikdy nič nečítala a - pokiaľ sa pamätám, tak ani žiadnu rozprávku nerozprávala. No keď bol Marek ešte maličký, vždy som mu prečítala jednu z Dobšinského a potom mu spievala, až pokiaľ nezaspal....
Dominika však o spievanie veľmi nestála a rozprávky z knižky nemala rada. Neskôr som pochopila, že chce, aby som mala voľné ruky... Pri zaspávaní ma vždy tuho objímala a chcela, aby som ju objímala aj ja.... A tak som prešla z čítania na rozprávanie. Hovorila som jej rozprávky, ktoré som poznala a boli notoricky známe – o Popoluške, Kozliatkach a vlkovi, Červenej čiapočke, neskôr som dolovala v pamäti Dobšinského Trojružu... No najviac zo všetkých sa osvedčili tie „O dievčatku“. Úžasné pri nich bolo, že som si nemusela ani vymýšľať – stačilo len zaloviť v spomienkach, na úvod pridať zázračné slová ´Kde bolo – tam bolo, bolo´ - a rozprávky O dievčatku boli na svete. Raz páslo husi, aj keď sa ich bálo; potom plakalo nad kačkami, ktoré nechtiac utopilo; v jednej túžilo mať svoju vlastnú knihu; a tak ďalej.... Podobne som sa dostala aj k rozprávke, ktorú mala Dominika zo všetkých najradšej - O dievčatku, ktoré hľadalo nového tatinka a maminku.. Pri jej rozprávaní som tiež spomínala, no v tejto jedinej som tým dievčatkom už nebola ja...
„Kde bolo – tam bolo, bolo raz jedno dievčatko, ktoré žilo v Domčeku plnom malých detičiek. Všetky detičky mali veľmi dôležitú úlohu. Hľadali si tam svoje nové maminky a tatinkov....
Aj toto dievčatko, tak ako všetky ostatné, sa každé ráno pozeralo do okna a sledovalo, čo sa vonku, pred Domčekom, deje. Pozorovala tety a ujov a premýšľala, či niektorí z nich nie sú jej novými rodičmi. Tých, ktorým sa narodila, si už vôbec nepamätala, lebo keď prišla do Domčeka, bola ešte veľmi maličká... No v tety Domčeku jej povedali, že keď ju tí, ktorým sa narodila, priniesli, boli veľmi smutní, pretože jej nevedeli byť dobrými rodičmi. A tak teda dievčatko na tých dobrých rodičov ešte len čakalo...
Raz okolo Domčeka prechádzala rodinka. Boli traja - maminka, tatinko a malý chlapček. Dievčatko si pomyslelo- ´keby som tak aj ja mala takúto maminku´.... A vtedy sa to stalo... Tá maminka sa pozrela do okna a uvidela ju- nádherné dievčatko, ktoré malo síce kratučké vlásky, ale úžasne veľké oči. Zastavila sa a povedala svojmu manželovi: „ Toto je ona! To je naše nové dievčatko a bez nej nemôžeme byť rodinou!“. Hneď na to vošla do Domčeka a spýtala sa na jej meno. Dievčatko sa volalo Anička a o tri mesiace mala svoju novú rodinu. Našla v nej nielen nového tatinka a maminku, ale aj nového bračeka. A neskôr si v novej rodine vybrala aj nové meno – Dominika.“
Častokrát, keď som hovorila posledné slová rozprávky, som mala slzy v očiach. Boli to slzy šťastia, ale aj smútku, ktorý sa spájal s posledným dňom našej Dominiky v Domčeku...
Obliekali ju do vecí, ktoré sme jej doniesli a ja som mala plnú hlavu myšlienok, naplnená radosťou, aj strachom...Urobila som správne? Čo keď ma bude nenávidieť, že kvôli mne si ju potom nemohla vziať jej biologická mama? Bude mi rovnakou dcérou, ako keby bola odrodená? Naozaj som mala stáť za tým, že chcem prvé voľné dieťa? Veď ja vôbec neviem, akí boli jej rodičia ....!?!
Práve vo chvíli, keď som bola zavalená všetkými tými pochybnosťami a úplne zmätená svojimi pocitmi, ma zastavil asi štvorročný, modrooký chlapec, ktorého som si všimla na chodbe aj predtým. S veľkou dávkou sily, neadekvátnej jeho veku, sa na mňa pozrel a vyslovil slová, ktoré ma utvrdili, že moje rozhodnutie bolo to najsprávnejšie, aké som kedy urobila.
„Vieš, ja viem, že nie si moja mama, ale keby si si ma vzala tak, ako si berieš Aničku, ja by som Ti mama hovoril.“
Nevládala som odpovedať...Len som sa na neho hľadela.. Veľa nechýbalo a namiesto jedného dieťaťa, by som mala doma tri... On však právne voľný nebol, Dominika áno...
...šťastie sa usmieva - len nie naraz na všetkých...
