Boli to vtedy dva paradoxné pohľady. Pre tých zvnútra som bola tá, čo nechala decká chudákovi mužovi a išla si na týždeň užívať do zahraničia. Pre tých zvonku som bola aktívna Cigánka, ktorá sa vzpiera tradičným hodnotám, snaží sa vzdelávať a nasávať vedomosti....
....päť mesiacov pred...
Telefonát: „Janette, mám pre Teba jednu ponuku. Vo Francúzsku bude päťdňová študijná návšteva- hľadáme vhodného človeka. Všetko hradené.... Nechceš sa prihlásiť?"
Samozrejme, že by som chcela, ale... V hlave sa mi vynárajú argumenty za aj proti. Čo deti? Čo Števo (ešte vtedy manžel)? Cestovať sama? Vidieť Francúzsko! Po prvýkrát letieť! Ľudia z mnohých krajín! Čo keď sa mi stratí kufor?? Ako ma spoznajú? Uvidím more! Nepotrebujem angličtinu! Ešte niekoľko dní mám hlavu plnú podobných otázok...
Chcem Števovi povedať o ponuke. Sledujem ho, ako niečo robí s drevom – priamo v kuchyni. Napriek tomu, že má pivnicu, nebrúsi a nemontuje tam. Tvrdí, že mu je v nej smutno... Dnes je opäť je nervózny - kričí na všetkých, ktorí naokolo dýchajú... Nakoniec mu nehovorím nič – možno nabudúce...
... tri mesiace pred...
„Janette, nejaké prihlášky už mám, ale tá Tvoja medzi nimi nie je..." . O tri dni ju už Jana drží v rukách. Števo ešte o ničom nevie, no ja sa upokojujem s vedomím, že ma predsa nemusia ani vybrať. Ale - aspoň si nebudem vyčítať, že som sa ani len nepokúsila. V žalúdku mám taký divný pocit...
Vybrali. MŇA. Po prvotnej eufórii si uvedomujem, čo ma ešte čaká. Pocit v žalúdku naberá na intenzite, prepadávajú ma obavy a strach, no vzápätí sa ich snažím odohnať...
Ako budú reagovať naši??? A čo?!! Veď nemám ešte ani tridsať! To už nikdy nič nebudem môcť bez muža urobiť? Čo ma majú trápiť nejaké reči Cigánov! A deti?? Veď je rovnako ON otec ako JA mamka! Tak ?? U Gadžov je predsa bežné, že žena študuje, cestuje a chodí aj na služobky!!!
...sedem týždňov pred...
Už o tom vie. Pre istotu som deti nechala u mamky. Prekvapila ma... Síce plakala, že padajú lietadlá, kradnú tam a znásilňujú ženy a vraj nič dobrého tí cudzinci nevedia variť, ale – stála za mnou... Števovi som informácie servírovala pomaly a cielene- za tých pár rokov manželstva som už vedela ako na neho... Uvedomovala som si, že okrem jeho neskutočnej žiarlivosti musím prekonať aj jeho obavy, ako bude vyzerať pred chlapmi a rodinou...
Dve hodiny jeho kriku vystriedalo ticho, ktoré som prerušila vysvetľovaním, že chcem rásť, že mám ambície, že túžim veľa vedieť, rozprávať sa so zaujímavými ľuďmi, že môj život predsa nekončí za hranicami nášho bytu... A - že mi nestačí byť len manželkou a matkou, hoci to považujem za dôležité... Vnímal ma – tentokrát bez kriku a hnevu. Začínam sa tešiť... Neviem, ako dopadne boj, ale jednu bitku som práve vyhrala...
... štyri týždne pred...
Už pár dní počúvam rovnaké nadávky: ....chcem si len užívať a nie som dobrá matka...nechce sa mi starať sa o deti...chcem si chodiť po svete...zbytočne si robím školu... vymýšľam somariny, lebo je na mňa príliš mäkký... Snažím sa ich nevnímať a ignorovať, dokonca aj po matkinom telefonáte: „Kristínka, dnes som sa pohádala so svatkou - starou Evou. Pred všetkými Cigánmi vykrikovala, že som Ťa dobre nevychovala ... Naozaj tam chceš ísť?“
Chcem- už len kvôli takýmto stupídnym názorom to nevzdám.
...týždeň pred...
Števov mozog ovládla žiarlivosť a nezmyselné predstavy... Odolávam jeho hnevu, výčitkám a vyhrážkam, že ak odídem – nemusím sa vrátiť a mám zabudnúť na deti...
... V TEN DEŇ...
Sedím v lietadle. Naozaj letím a snažím sa prekonávať pocit strachu, že Števo naplní svoje vyhrážky... Presviedčam sa, že ho to prejde. Musí. Inak neviem, čo urobím... Plne si však uvedomujem, že môj krok bol správny- nebudem predsa ustupovať nejakým vidinám a hlúpym predstavám bez presvedčujúcich argumentov. To, že som matka, manželka a mám sa starať IBA o rodinu, za argument nepovažujem.
... týždeň po...
Konečne sa so mnou začal rozprávať a ja mám hovoriť o úžasných ľuďoch a namáhavých dňoch, ktoré však stáli za to. Smejeme sa na pikoške v reštaurácii, keď som si namiesto nápoja objednala rybu. Zamenila som si totiž slová boisson a poisson...
Vypočul si všetko, čo som mu povedala, a netušil, že to bol vlastne začiatok konca... On sa nevedel zmieriť s predstavou, že to nebol začiatok aj koniec mojich študijných ´výletov´. A ja som mu nikdy nezabudla, že ma vydieral deťmi...
...júl 2009...
O mesiac posielam svoje dieťa takmer na mesiac do Denveru. Na jednej strane je môj strach o neho, na druhej strane vedomie, čo všetko môže zažiť, spoznať a uvedomiť si. Vyhráva rozum... Verím, že aj napriek jeho pubertálnemu veku a rôznym aktuálnym výstrelkom, sa mu nič zlé nestane. A možno práve počas toho mesiaca dospeje. ..Vlastne - ani neviem, čo od toho celého očakávam. Možno zmenu v jeho názoroch, pohľade na budúcnosť, prístupe k zodpovednosti...
Ja som si potrebu zmeny uvedomila vďaka tej ceste do zahraničia. Vyhrala som vtedy boj o priestor, možnosti, postoj a hodnotu ženy v našej rodine. Bolo to ťažké, ale podarilo sa mi to. Dokonca som tou cestou získala status v komunite – a nielen medzi ženami.
No keď sa tak na tú skúsenosť po čase pozriem, musím priznať, že bez jednej veľkej výhody by som len veľmi ťažko uspela ... Na rozdiel od väčšiny mužov v komunite, bol môj exmanžel celkom otvorený a prístupný novým veciam.
Je smutné, že je ešte veľa Cigániek, ktoré túto výhodu nemajú. Ľahšie by sa im bojovalo...
