Telefonát...
„Kristínka, mohla by si mi poslať dvadsať euro na lieky?"
„Mami, veď si včera mala dôchodok... To si už všetko minula??"
„ Ale Kristínka, však potrebujeme jesť. A čo to je - ten malý dôchodok? Pár kúskov bôčika, kúsok stehna a hneď je po peniazoch. Za lieky sa naši nenajedia, ale z mäsa áno."
No, to jej „pár kúskov mäsa" poznám... Ja by som to mala na tri týždne - ona v lepšom prípade na dva dni, v horšom len na obed. A tak som jej tie peniaze na lieky poslala - veď čo už narobím? Zmeniť ju neviem a bez liekov ju tiež nenechám...
Návšteva...
Vyberám z mrazničky mäso. Práve vo chvíli, keď sa už niekoľko minút rozhodujem medzi bravčovým a kuracím, vchádza mama. Chvíľu neveriacky na mňa pozerá ako vykladám a opäť schovávam mäso, potom si sadne, pokrúti hlavou a začne plakať. Tak nezvyčajne - tichučko. Bez afektu, bez kriku. Prekvapene na ňu pozerám a márne sa snažím zistiť, čo sa deje...
Po niekoľkých minútach sa na mňa konečne pozrie s pohľadom, ktorý mi neskutočne zachádza pod kožu: „ Kristínka, povedz mi, čo som to ja vychovala za dcéru? Ako len ty môžeš každý večer spokojne zaspávať s plným mrazákom mäsa ?? Ako sa ty ráno môžeš spokojne zobudiť a usmievať sa, keď vieš, že kúsok od teba žijú rodiny, ktoré nemajú dať deťom čo jesť ???"
Tentokrát som bola prekvapená ja - zmohla som sa len na jediný ´gadžovský´argument, ktorý mi napadol: „Mama, ale to mám pre svoje deti! Veď kto dá mne, keď ja nebudem mať!?"
Mama ma opäť prevŕta tým svojim pohľadom a so slzami v očiach odpovedá: „Nikto, Kristínka, nikto... Lebo ty nedávaš nikomu."
MOJA mama....
Dôležité pre ňu je, aby dnes všetci boli najedení... A keď všetci, tak naozaj všetci - je jej jedno, či je to jej vnuk alebo susedovo dieťa. Veď dnes dá ona - zajtra dajú oni...
A odo mňa, samozrejme, očakáva tiež, že budem dávať. Pretože mám vraj viac, ako k životu nevyhnutne potrebujem. Chápem ju, no aj tak nie som schopná žiť ako ona. Žiť ako mnoho ďalších. Spoliehať sa na to, že niekto predsa niečo zoženie a podelí sa.
Viem, že jej stále budem posielať na lieky, aj na to ´masso´. Na zmenu je už príliš stará... No niekde v kútiku duše dúfam, že čoraz viac mladých v komunite začne myslieť na zajtrajšok...
Aj keď - možno raz motyka vystrelí a moja mama mi jedného dňa zavolá: „Kristínka, odložila som si k tebe do mrazničky mäso na budúcu nedeľu."
