(niekedy okolo roku 1985): „Nikomu nepovedz, že si bola na prijímaní."
Keď dedko zahlásil, že mu má babka pripraviť oblek, bola som prekvapená. Veď o žiadnej svadbe, ani pohrebe som nepočula... O dve hodiny na to som už spolu s nimi stála v miestnosti, kde sa všetci tvárili náramne vážne. Dedko pozdravil, babka sa usmiala a ja som sa dozvedela, že sme prišli voliť.
Keď sme vyšli po „slávnostnom akte" z budovy, dedko potichu pošepol babke: „Tak a už máme s tými komunistami zase na pár rokov pokoj..." Potom sa otočil ku mne a ešte po tichšie povedal: „Dobre, že si tej žene nepovedala o tom prijímaní, lebo vieš, oni nenávidia Boha a kostoly. Ak by zistili, že si bola v kostole, možno by si ani na to gymnázium nemohla ísť."
Síce som tomu nerozumela, ale babkina rada tesne predtým, ako sme odišli z domu, pomohla. Hneď pri vchode sa ma totiž jedna milá teta spýtala ako sa volám a či som bola už na prvom svätom prijímaní. Bez babkinho upozornenia by som jej hneď všetko vyklopila. Takto som sa len tvárila, že ju nepočujem, aj keď... Tak rada by som sa pochválila, že mi krajčírka ušila nádherné šaty a vraj boli krajšie ako mali ostatné gadžovské dievčatá !!!
Týmto sa moje znalosti o voľbách začali, a aj skončili. Až dovtedy, pokiaľ som nespoznala svojho nového partnera....
(v septembri 2006) „Ty nevieš, čo je pravica a ľavica?"
Keď som pokrútila hlavou a on zistil, že som sa nikdy nezaujímala o nejaký volebný program, začal vysvetľovať... Čím dlhšie hovoril, tým viac som si uvedomovala, čo všetko sa okolo mňa deje a ako politika vlastne ovplyvňuje môj život. O pár dní som už vedela, prečo sú koalície koalíciami, prečo sa mi viac páči ľavica ako pravica, prečo sa niektorí politici hádajú, hoci im ide (alebo malo ísť) o jednu a tú istú vec..
Spomenula som si vtedy na jeden rozhovor, ktorý som raz zachytila v autobuse. Rozprávali sa medzi sebou dvaja mladí o aktuálnych politických lídroch. V nemom úžase som ich počúvala, aj keď - nie všetkému som rozumela. Najmä časti: „ ...Nesúhlasím, myslím, že títo idú viac doprava ako doľava...". Vtedy mi tá veta nedávala žiadny zmysel. Teraz áno. Po tridsiatke som prišla na to, čo oni už v sedemnástich vedeli...
(v júni 2010) „Vážne precestuješ dvesto kilometrov, aby si odvolila?
Považovala som to za svoju povinnosť. Konečne, vo svojich tridsiatich šiestich rokoch, som pochopila, čo je to volebný program. Táto téma bola už pár týždňov predmetom diskusií doma aj v práci. Dlho som zvažovala, až som si nakoniec zo všetkých politických strán vybrala tú, ktorá garantovala korektný výber odborníkov v štátnej službe a začala hovoriť o sociálne odkázaných spoločenstvách. Páčil sa mi ten názov - našli sa v ňom všetci tí, ktorí naozaj potrebovali pomoc. Bezdomovci, osamelé matky, nezamestnaní. Nielen Cigáni.
A tak som v TÚ sobotu skoro ráno vstala, cestovala a odvolila. Na spiatočnej ceste som sa ešte zastavila u mamky a presviedčala „našich", že odvoliť treba a najlepší výber je asi ten môj. Konečne ich nebudú hádzať do jedného vreca s tými, čo kradnú alebo sa nestarajú o decká...
O týždeň som už vedela, že sú nielen v parlamente, ale budú aj vládnuť.
O štyri týždne som pozitívne prijala správu, že získali rezort, ktorý sa ma dotýka dvojnásobne - aj ako Slovenky, aj ako Cigánky.
O šesť týždňov som pochopila, že som tak trochu naletela. Čakala som krok vpred, dočkala som sa dvoch vzad. Termín sociálne odkázané spoločenstvá sa zmenil na sociálne vylúčené lokality a splnomocnenec bol opäť len dosadený. Ani nedostal šancu preukázať v riadnom výberovom konaní, že je naozaj ten najvhodnejší...
Mamka by mi na toto povedala: „ Dcérenka, ľahko sa sľubuje, ťažko sa plní...".
"Viem, mami, ale skúsiť to mohli..."
