V ruke držím maturitné vysvedčenie z gymnázia. „Mami, ja som zmaturovala s vyznamenaním!!! Chápeš??? Mala som len jednu dvojku!“. Mama sa otočí od sporáka a s úplnou samozrejmosťou- snažím sa nevidieť jej istú dávku ľahostajnosti- povie: „UHM.“, a otočí sa späť ku hrncom....
Schladla som, pekne sa vrátila na zem a založila „dokument“, od ktorého som čakala uznanie. Uznanie, že som niečo dokázala.... V duchu som si sľúbila, že veď ja ešte „našim“ ukážem, že som nedrela v tej škole nadarmo! Vtedy som ešte netušila, že si na to „ukázanie“ budem musieť počkať sedem rokov....
Takmer sprievodkyňa....
Trávim hodinu pred zrkadlom. Už som niekoľkokrát vyskúšala všetky schopné kostýmy – až dva (ten tretí, zo stužkovej, som vylúčila hneď na začiatku). V hlave si opätovne premietam telefonický rozhovor s majiteľkou cestovky- vo francúzštine:
„ Slečna Heráková? Akceptovali sme Vašu prihlášku....Skvelý motivačný list.... Je vidieť, že máte rada Francúzsko... Mám pre Vás ponuku. Môžete k nám nastúpiť, ak však viete do troch dní všetko potrebné vybaviť a v pondelok nastúpiť na zájazd....Že áno? Super, takže čakám Vás zajtra, prídite hneď ráno- som v práci už od deviatej...“
Takmer som sa vtedy neudržala na nohách. Zo vzrušenia, aj obáv, či som sa nepustila do niečoho, na čo nemám.... No pocit dokázať našim, že to vzdelanie má zmysel, bol silnejší...
Stojím pred dverami budovy, kde sídli cestovka. Zvonček. O pár sekúnd už trpezlivo tete v informačnej búdke vysvetľujem, že ma čaká osobný pohovor. Veď - nech si to overí. Teta sa nakoniec usmeje (to asi tým mojim šarmom osemnásťročnej žabky ;-) ) a hovorí: „Tak sa tam zlož. Ja im dám vedieť, že si tu.“
Sadám si vo vestibule na stoličku a obzerám si svoje budúce pracovné prostredie...Je 8. 40. Sledujem všetkých, ktorí prichádzajú....Obzerám si ich oblečenie a nebadane porovnávam so svojim kostýmkom. Samozrejme, každého naokolo poctivo pozdravím... Veď čo, ak niekto z nich je môj budúci šéf ???
Pol desiatej. Teta z informácií prichádza ku mne... Pevne zovreté pery. Nahodím žiarivý úsmev – vraj búra bariéry, tak si to overujem v praxi ...Nezaberá....Po vypočutí jej slov však už na úsmev nemám náladu...Rúca sa mi celý svet. Nechápem... Ako mohli dnes niekoho vybrať, keď som bola prvá??? Veď včera mi povedali, že si vybrali MŇA!!! Čo teraz poviem mame??? Veď som úplne zlyhala....
Mama to vzala v pohode, len si neodpustila slová: „ Kristínka, ja som ti to hovorila... gadžovkou sa cez papiere nestaneš.... Aj keď budeš lepšia ako oni....“
Takmer predavačka
Od decka som bojovníčkou a tak som sa spamätala celkom rýchlo... Vždy však to hľadanie mojej práce malo rovnaký priebeh. Telefonát, pozvanie na pohovor a na ňom informácia, že už vybrali iného. Až som si raz povedala, že treba hľadať tam, kde ma poznajú – vedľajší obchod. Denne som tam nakupovala, poznali ma predavačky, aj vedúci. S „gymplom“ som predsa v obchode mohla robiť kedykoľvek – teda, aspoň som si to myslela...
„Janettka, a vy by ste chceli u nás robiť predavačku? S Vašim vzdelaním? Hmmmm....Ja by som Vás vzal veľmi rád, veď Vás poznám už dlho. Ale... Viete... Potrebujem zarábať...A viete, o koľko zákazníkov by som prišiel, keby ste vykladali chlieb a pečivo?? Ste inteligentná, určite ma chápete...“
No, asi ma precenil.... Nechápala som....
No a do tretice- takmer som bola majsterkou výroby....
Postupne mi už bolo jedno, akú prácu budem robiť. Hlavné je, aby som robila a mala peniaze... A tak som išla do našej miestnej firmy, ktorá hľadala ľudí do výroby... Platili vraj dobre, takže či ranná smena – poobedná smena, všetko beriem.
„ Pani Maziniová, pri takomto maturitnom vysvedčení môžete robiť aj majsterku, nielen operátorku výroby..“
„ Ja sa nebránim“, hovorím.
„ Ja viem, ale asi by sa Vám to nepáčilo... Chcem Vám iba dobre....Viete, ako ťažko by brali biele ženy majsterku- Rómku???“
Vyzeral, že sa vyzná - asi by sa mi TAM vedúcovalo naozaj ťažko... Ale- dali mi prácu. Bola som operátorkou vo výrobe. Pri mojej ambicióznosti som do troch mesiacov vedela obsluhovať celú linku a do pol roka všetko na dielni. Veď mi predsa na prijímacom pohovore povedali – za každé osvojenie si nejakej práce na linke, máte príplatok. A tomu teda ja hovorím motivácia ;-)...
Po niekoľkých mesiacoch som si však uvedomila, že potrebujem tvoriť, premýšľať a – že najradšej mám samotu... Nevedela som totiž s kolegyňami nájsť spoločnú tému na rozhovor. A tak som od nich dostala prezývku uvedomelá...
Neviem, či to bola tá prezývka, alebo niečo iné, no práve na tejto dielni som si postupne osvojovala myšlienku - ísť študovať... Síce už pri dvoch deťoch, ale - veď iné veci som zvládla. A keď IM nestačí môj gympel, proti vysokej predsa nemôžu namietať....
Keď si to celé tak opäť preberám, tak im vlastne všetkým musím poďakovať... Všetkým majiteľom, vedúcim a obchodníkom, ktorí ma nechceli.... Že prečo?? Tým odmietaním ma donútili na sebe pracovať, bojovať a rozvíjať sa... A vlastne len vďaka nim mám pre menom titul a prácu, ktorú zbožňujem (aj keď jej je niekedy veľa...).
.......A TAK VÁM TEDA VŠETKÝM veľmi pekne ĎAKUJEM.....
