...sladkých osemnásť...Všetci sú proti mne. No a čo, tak chodím s diabetikom! Nechápem, prečo sú všetci proti nemu...Veď za chorobu nikto nemôže! Veď to moje zdravie tiež nie je bohviečo! Na smutné slová mamy: „ ...budeš trpieť, Kristínka, keď sa ti narodí decko s cukrovkou...“, reagujem hnevom a buchnutím dvier...
...o rok neskôr...Čakám dieťa... Poslušne chodím k lekárom, na vyšetrenia, dávam si zisťovať, či dieťa môže alebo nemôže mať cukrovku. V piatom mesiaci sa dozvedám, že nič podobné nehrozí...Teším sa, aj keď často premýšľam, že som ešte mladučká (aj keď som „u nás“ takmer stará dievka...)... Posledné dva mesiace preležím v nemocnici – dieťaťko v brušku je akési maličké... a vianočné sviatky už sledujem z nemocničných okien..
...Traja králi...Čakanie sa skončilo...Dvojkilový Marek má svoj dátum narodenia. A čo je najúžasnejšie- nemá cukrovku. Začínam veriť, že deti narodené na Troch kráľov budú šťastné...
...o tri mesiace neskôr...Vysoké teploty. Napriek zábalom a návšteve lekára neklesajú. Začínam sa báť. Pridávam sa k Marekovmu a maminmu plaču. O dve hodiny volám opäť lekára. V telefóne počúvam jeho slová: „Čakajte, pri takýchto malých deťoch teplota klesá pomalšie...“. Nečakám- príliš sa bojím. O hodinu sedím v čakárni na LSPP-čke. Presviedčam lekára, že chcem, aby sa na malého pozreli v nemocnici. Neochotne, ale predsa, súhlasí... S neuveriteľným strachom odpovedám prijímajúcemu lekárovi na otázky. Áno, otec dieťaťa je diabetik. Áno, na inzulíne. Áno, chodila som do poradne. Áno, pravidelne. Áno, idem ležať k dieťaťu- len sa vrátim po veci a knihu...
Som späť... S taškou, Marekovou obľúbenou hrkálkou a knihou čakám na chodbe. Okoloidúcej lekárke oznamujem, že som mamina Mareka a prišla som k nemu ležať. Jej prekvapenému výrazu dávam celkom iný význam, než mal... Po jej slovách: „Aha, tak tu počkajte, prosím“, otváram knihu a sledujem zhon na chodbe. Uvedomujem si, aké to majú lekári ťažké... Vychádza sestrička a ja sa jej opäť hlásim. Zmätene pozerá a povie: „Ešte chvíľku počkajte.“ Už som trochu nervózna, ale oni hádam vedia, čo a ako... Upokojuje ma, že Marek už nemá teplotu. Usmievam sa...
O ďalšiu polhodinu, keď už skoro strácam nádej, že ešte pred obedom uvidím malého, vychádza lekárka a hovorí: „ No, pravda je taká, že váš syn zdedil po otcovi cukrovku. Keďže sme však takého malého diabetika ešte nemali, musíte ihneď do Bratislavy. Len matka, otec nie- je tam miesto len pre jedného.“ Nemám čas ani na strávenie jej slov...O dvadsať minút nás prevážajú a ja sledujem Mareka s infúzkami a hadičkami...Bol tak strašne maličký...Verdikt znie- najmladší diabetik na Slovensku. Prvenstvo, ktoré sme nechceli...
...o ďalších šesť mesiacov...Zvykám si. Naučila som sa pichať inzulín, narábať so špeciálne vyrobenými striekačkami. Rozoznávam plač z vysokých a nízkych glykémií...Prechádzky trávime hľadaním bežných detských jedál bez cukru...Nedarí sa...Detská výživa- s cukrom. Puding – s cukrom. Jogurt – s cukrom...
...po piatich rokoch ešte stále drží prvenstvo...V škôlke ho nechcú, tak sa pripravujeme na školu doma. Súčasťou prípravy, je aj stret diabetika so zdravými deťmi. Chodievame do cukrárne, ja si dám zákusok – Marek chipsy alebo oriešky. Na otázku tety predavačky, či nemá aj on chuť na zákusok, reaguje slovami: „Viete teta, ja som diabetik, ja takéto s cukrom nemôžem. Len tie, ktoré mi robí mama...“. Usmievam sa, asi som ho dobre naučila... ...škola... Poznámka zo školy: „Váš syn vzal spolužiačke džús a vymieňa desiatu za keksíky“. Prekvapená, ale- asi som to mala čakať...Vysvetľujem mu, že to nemôže robiť. Je to nefér k spolužiakom, k sebe, aj ku mne... Pri jeho argumentoch sa mi však tlačia slzy do očí...Deti sa mu smejú, že nevie, ako chutí kinderko, zmrzlina, koláčiky v obchode... Nechtiac si spomeniem na slová mamy...
... začína puberta...„Spolužiaci majú vreckové? Fajn. A sľubuješ, že si nekúpiš niečo sladké?“ Sľúbil. Pri meraní glyčiek však v zisťujem, že sľub nedodržal. Snažím sa doňho „hučať“ – môžeš oslepnúť, odrežú ti nohy... Nič. Akoby som vysvetľovala mimozemšťanovi... Dokonca zisťujem, že si pripichuje inzulín, aby mal dobrú glyčku...Využívam všetky možnosti – vysvetľujem jeho kamarátom a spolužiakom, že je dôležité, aby mu nedovolili kúpiť si v škole sladké. Popisujem, čo s ním robiť, ak by mu prišlo zle a dostal sa do hypo alebo hyperglykemickej kómy. To by mohlo pomôcť... Sú prekvapení: „Marek? Inzulín? Veď on vôbec nevyzerá chorý- je taký zdravý, pohoďák, vždy vysmiaty...“
...dnes...Bojím sa... Už teraz si pichá inzulín päťkrát denne. Takmer nie je kam – ramená rozpichané a inde si pichať odmieta... A ak mu ešte pridajú... Na oddelení sa na mňa pozerali letáky s tými najhoršími dôsledkami cukrovky – slepota, amputácie končatín, impotencia, infarkt.... Prvé príznaky aj pri dobrej životospráve vraj už po 20 rokoch s cukrovkou... U Mareka je to o štyri roky.... Keby bol zodpovednejší, tak by sme to oddialili....
....Cukrovka je fakt zákerná.... Nebolí...
... ešte ma napadlo, že ešte musím zavolať jeho triednej. Začala sa škola a o necelý mesiac je tu jeho prvé stredoškolské vysvedčenie...
