.... MATKA a syn...
Tešila som sa z dní, keď sa na všetko pýtal a všetko ho zaujímalo – výklady obchodov, ľudia okolo nás, veci medzi nebom a zemou... Sladko naivné otázky, ktoré mi kládol, ma utvrdzovali v mojej predstave, že som dobrou mamou. Bola som pre neho človek, ktorý všetko zariadi a všetko vie... Dokonca aj odpovede na otázky: „„Čo robí slnko, keď ideme spať? Kde je leto, keď je zima? Prečo chodíme po nohách a nie po rukách? Prečo ja som ja a ty si ty – prečo to nie je naopak?... „
Užívala som si to - bola som mamou na plný úväzok...
.. MATKA a dcéra...
Keď sme sa stretli po prvýkrát, ja už som pracovala a ona mala dva roky. Dva roky, počas ktorých sa dá veľa stihnúť, ale – ale aj veľa zmeškať. My dve– ona a ja- sme to zmeškali. Viem, že to nebolo ani mojou, ani jej vinou... No výsledok bolo cítiť – žiadne naivné otázky. Ani len také obyčajné „tláchanie“ v kúpeľni, keď sa hrala s kačičkou... Žiadne pofúkanie kolena, keď spadla... Silné dieťa - keď sa udrela, neplakala... Možno to bolo nabratou skúsenosťou, že plač jej nepomôže...
Cítila som, že som mamou – no takou inou než pri Marekovi... No tá bolesť z predstavy, čím všetkým za tie dva roky jej života musela prejsť, mi nedovolila užívať si to naplno...
... matka a deti...
Rastú. Rýchlejšie, než chcem. Rovnaký kolotoč – každodenný stereotyp. Ona do škôlky, on do školy, ja do práce. Poobede úlohy s ním - je prvák, potrebuje ma. Potrebuje pozornosť, potrebuje pomoc. Ak sa mu nebudem venovať, škola môže byť pre neho utrpením. Viem, prečo to robím... A počas toho "robenia" mi zatiaľ ONA nejako uniká...
O dva roky sa karta obracia – ona je prváčka, on piatak. Venujem jej každučký deň. Úlohy, písanie, čítanie. Robím všetko pre jej dobrý štart v škole. Zameriavam sa na to, aby som jej pomohla v živote niečo dosiahnuť... A akosi zabúdam a nevnímam, čo v skutočnosti potrebuje ona a ako mi opäť niekto uniká...
Chcem pre nich všetko a nakoniec si uvedomujem, že nestíham nič... Chcem ich materiálne zabezpečiť, aby nič nechýbalo a vyrovnali sa spolužiakom. Chcem... A zrazu príde precitnutie a ja zistím, že po celý ten čas, keď som sa správala len ako matka, mi uniklo to najpodstatnejšie...
Marek, ktorý dospieva, má problém identifikovať a zaradiť sa a Dominika hľadá pozornosť u kohokoľvek, kto ju počúva...
...reparát...
U Dominiky to ide ľahko – má jedenásť. Stačí ju viac počúvať, spoločne si pozrieť telenovelu a rozprávať sa, rozprávať sa, rozprávať sa...
Marek mi ten reparát sťažuje- o svojich problémoch šesťnásťročného TERAZ už hovoriť nechce. Vidí vo mne človeka, ktorý ničomu nerozumie a nechápe jeho prioritu – mať imidž a urobiť preto všetko: kašľať na cukrovku, kašľať na to, čo je správne. Práve na ňom vidím, koľko som toho prehliadla v minulosti...
A tak mám opäť nejaký cieľ... Byť matkou aj priateľkou súčasne. A ak beriem do úvahy vek mojich detí, tak chcem byť tou priateľkou o niečo viac ako matkou...
