Zapína telku, hľadá novinky dňa. Prvá reportáž - vražda, druhá krádež, po nej zasa krádež. Stretnutie politikov, ktorí sa venujú téme dňa – mať, či nemať imunitu na všetko. Tak ich hádky teda pozerať nemusí!
Prepína ďalej.
Diskusná relácia o tom, ako to bude so zavedením eura, koľko má ísť na kampaň a koľko treba zaplatiť odborníkom a či na to vlastne štát má, veď treba zvyšovať dôchodky. Zaujímavé, ale zasa nie až natoľko, aby to pozerala dlhšie. V telke už nič zaujímavé, tak sa presúva do kuchyne a začína pripravovať večeru.
Opäť so svojimi myšlienkami. Chcelo by to nejaký hudobný „podmaz“.
Skúša rádio – a zisťuje, že je vlastne fajn mať rádio a v duchu ďakuje tomu, kto ho vynašiel (a sľubuje si, že pri najbližšej príležitosti zistí jeho meno...).
S večerou je takmer hotová a čaká na deti. Už by tu mali byť. Trošku má o ne strach a v hlave sa jej vynárajú zachytené info z posledného týždňa – dieťa bolo napadnuté na ihrisku skupinou skinheadov, mladý študent nezvestný už týždeň, a ďalšie iné. Hneď sa však upokojí – dieťa bolo rómske, študent zo zahraničia, takže také nebezpečenstvo vlastne ani nehrozí.
Úzkosť j však neopúšťa, snaží sa však sústrediť na rozhovor z rádia- nejaká žena (Rómka ?, keďže do „rádia“ nevidí, tak nevie isto) hovorí o svojom živote plnom nepochopenia – zo strany rodiny, spoločnosti. Hovorí aj o svojom strachu pred „vyholenými“, vraj je TO na nej vidieť, najmä na pokožke (takže je Rómka – ale podľa prejavu háda, že aj inteligentná). Sedí a počúva jej rozprávanie o deťoch, ktoré bojujú o prijatie a akceptáciu – nielen u spolužiakov, ale aj u učiteľov. Tá žena z rádia hovorí o susedoch a zamestnaní, o nákupoch a o tom, ako po nej predavačky pozerajú – a ako často musí dokazovať, že naozaj nič neukradla?! Hovorí aj o svojich predstavách, že sa raz zobudí a bude síce Rómka, ale BIELA , lebo všetky problémy spôsobuje len jej farba pokožky a preto vraj nemôže nájsť zamestnanie vo svojej oblasti (niečo s ekonómiou), žiadna banka ju v jej meste nechcela prijať.
Prestáva počúvať jej slová, zaplavujú ju myšlienky... Dnes bola v banke. Snaží sa spomenúť, či tam videla nejaké tmavšie pracovníčky. Nevidela- dokonca ani predtým nie. Videla vôbec niekedy v banke pracovať Rómku? A v lekárni? V škole? Nikdy sa nad tým nepozastavila - a keby sa jej niekto spýtal, asi by povedala, že asi nie sú rómske ženy s takým vzdelaním... Doteraz rómska žena je v jej predstavách tá, ktorá sa jej snaží nanútiť nejaký pochybný tovar alebo chce veštiť... Tá, ktorá sa len rozčuľuje a sťažuje na pracovníčky na poštách v čase dávok....
Toto je pre ňu nová skúsenosť, má z tej „ženy z rádia“ naozaj dobrý pocit. Dokonca jej je ľúto, že má také problémy. Chcela by jej pomôcť, ale nevie ako... V duchu si ponadáva na tých, ktorí „ženu z rádia“ odmietajú ...
To už však prichádzajú jej deti, vysmiate a spokojné, že majú doma mamu. Dcéra jej máva pred nosom akousi knižkou a ona sa snaží vnímať jej rýchle zhrnutie dňa – škola, kamarátky, atď.
Po chvíľke je opäť sama, unavená - ale s úsmevom na perách - sadá opäť k telke a berie do rúk knižku, ktorú doniesla dcéra. Listuje v nej a niečo ju zaujme - dnes už druhýkrát....
Bol to iba hrozný sen,
čo sníval sa mi v onen deň.
Zmenil som farbu, bol som iný
a prischli mi za to isté viny.
Tvrdil som, že nespravil som to ja,
no podľa nich moja farba iné vravela.
Cítil som bolesť, nastalo ticho
a všetko zmenilo sa jedným dychom.
Všade okolo prázdno bolo, len ja som sa vynímal,
ležal som tam celkom sám.
Menili sa farby vôkol mňa.
Červená, farba mojej krvi,
modré nebo nado mnou.
Videl som aj žlté hviezdy,
len ja som proste iný bol.
Aký?
Nakoniec to nepovedal ten môj sen,
ale myslím, že to viem.
Mohol som byť dobrý, smelý, čierny, žltý,
možno biely,
No oni to nevideli...
Videli len to, čo chceli.Len ten jeden iný znak.
Povedz, prečo to musí byť tak?
Teraz ma má v moci strach.
Bojím sa Ťa... farba,pretože robíš rozdiely
medzi ľuďmi na zemi.
(Janka Kišďurková)
Dočíta a ruka s knihou jej bezvládne klesne na kolená. Nie je schopná myslieť na nič iné, len na to, aké šťastie majú JEJ deti, že sú BIELE...
