Už pár rokov žijem štýlom "strihám meter". Môj kalendárny rok má dva rôzne obdobia. Obdobie keď žijem, to je to krajšie, a potom, obdobie, keď prežívam. Tieto dva obdobia sa z času na čas obmieňajú. Momentálne prežívam, ale onedlho budem opäť žiť. A nielen tak obyčajne žiť. Budem žiť doma, naplno, so všetkým čo k tomu patrí. Poznáte to, človek, ktorý istú dobu žije mimo domova sa vždy teší na návrat do rodnej zeme.
Presne takto o mesiac budú Vianoce. Júj, ako sa len teším. Napriek tomu, že za najväčší kresťanský sviatok v roku sa považuje Veľká noc, ja osobne predsa len viac bodov dávam Vianociam. Tá neopísateľná rodinná atmosféra, vôňa medovníčkov a vareného vína, známe tváre pokope, presne tie, ktoré po sviatkoch zas dlho neuvidím (ale na to teraz radšej myslieť nebudem), to je na nezaplatenie.
Obchody, shopping centrá sú vyzdobené, v rádiách začínajú hrať vianočné song-y, piesne, ktorých zvykneme mať časom aj plné zuby. Myslím, vlastne nemyslím, s istotou viem, že tento rok mi to na nervy nepôjde.
Nejaké tie darčeky v predstihu mám, už teraz sa neviem dočkať tých detských reakcií. Veselé, rozžiarené očká, plno kriku, veľa roztrhaného papieram, porozhadzovaného všade naokolo, plný dom výkrikov typu: ,,Jupíí, pozri čo ja mám, waw, to musím hneď vyskúšať." Deti sú v tomto úžasné, svoje pocity, radosť, spokojnosť a vďaku dokážu prejaviť dostatočne úprimne. Nie je nič krajšie, ako keď sa detskou radosťou otriasa celý dom.
Tieto sviatky milujem, nielen preto, že sú všetci k sebe milí, že je všade kľud a pokoj, že pokora vládne v duši nejedného z nás. Milujem ich, pretože si cením čaro polnočnej svätej omše strávenej s niekým. Tichá noc spievaná iba pri svetle sviečok, v našom malom kostolíku nenechá jedno oko suché, dokonca aj zimomriavky sú zaručené.
Tak ako sa pripravujú obchody na Vianoce, pokúsme sa aj my trošku pripraviť. Skúsme skľudniť tempo ktorým žijeme, pokúsme sa zamyslieť nielen nad sebou, ale najmä nad podstatou nášho bytia. Pozrime sa hlbšie do svojho vnútra, do svojho "JA". Ak začneme trebárs zajtra, stále máme na to dostatok času. Veď sme tu jeden pre druhého, človek pre človeka. A podľa toho by sme sa mali k sebe aj správať.
