Poslednou dobou sa mi zdá, že v telke je viac reklamy než skutočných programov a človek sa teda nevyhne tomu, aby si ich aspoň občas pozrel - veď komu by sa chcelo vždy pri reklame prepínať kanály (teda, okrem mužov, lebo tým to zjavne problém nerobí ;)).
Nedávno som dokonca čítala článok o ľuďoch, ktorí reklamu tvoria. Teraz, keď už do programu vložia reklamu, snažím sa na ňu pozerať akoby s odstupom - myslím na ľudí, ktorí tú reklamu tvorili, hľadám nápad, ktorý to zrejme celé odštartoval, snažím sa zaradiť si ju do kategórie podľa toho, či hrá na city, či má šokovať alebo len vychváliť nejaký produkt ... akoby som ju analyzovala.
Lenže často sa mi nepodarí udržať si ju od tela a dovolím jej, aby ma ovplyvnila. Pozitívne, či negatívne. Nechávam sa strhnúť hrou na city, ktorú do nej tvorcovia zakomponovali. Nenechám sa síce nahovoriť na produkt, ktorý daná reklama ponúka, ale nechám ju, aby sa so mnou pohrala. Nechám sa ňou unášať. Dievčatko prehovára psíkov a nakoniec si ich odnesie v náručí. Dedo Mráz (alebo Santa Claus?) má vo svojom domčeku vianočnú atmosféru a v tom ho napadne, či vôbec tie deti zavolali domov, tak ich pošle telefonovať. Ľudia, ktorí si za volantom spievajú, je vidieť, že cestu ani tak nesledujú, pretože sa venujú pesničke a potom sa ukáže, že ich vlastne vezie odťahovka. Predvianočná pohoda v rodine, kde deti vystrihujú vianočné ozdoby a otec ich s úsmevom pozoruje zo svojho kresla spoza novín, ktoré číta. Tie zaberajú. Aspoň na mňa. Vyžarujú pohodu alebo možno trošku až úlet. Niečo úplne nepravdepodobné alebo naopak obyčajné, niečo, o čom možno snívame. Pôsobia na nás, rozcítia nás a snažia sa nás ovplyvniť vo svoj prospech.
Ale sú aj také, ktoré ma rozosmutnia. Aj keď som mala dovtedy pekný deň, keď ich vidím, zostane mi clivo a chytá ma melanchólia až smútok. „My sme na teba úplne zabudli." Keď počujem úvodnú hudbu a vidím tých chalanov, ako sa preháňajú po klzisku a bavia sa, vždy si želám, aby ten posledný nikdy neprišiel. Aby sa nespýtal tú otázku, ktorá mohla byť v podstate úplne normálna, keby mu jeho „priateľ" neodpovedal takým arogantným a totálne nezaujatým tónom, ktorý svedčí o tom, že im je úplne jedno, či tam je alebo nie. Chápem nápad, ktorý stál pri zrode tej reklamy, myšlienku, ktorá zrejme mala byť vtipná. Pre mňa však nie. Keď vidím jeho tvár, ako zosmutnie po tom, čo si ho tí ostatní naďalej nevšímajú. Asi to malo vyvolať smiech alebo ... ja neviem čo. Ale po tom, ako som videla tú reklamu, nemám chuť čokoľvek od danej firmy kupovať.
Od rozumných ľudí sa čaká, že sa nedajú ovplyvniť reklamou. Tak asi nie som rozumná. Sú reklamy, ktoré sa mi páčia a aj také, ktoré ma nezaujmú. A sú také, ktoré sa ma dotknú, vyvolajú vo mne smútok a pokazia mi náladu. Mala by som sa za to hanbiť? Možno. Alebo o tom aspoň nehovoriť takto verejne. Ale ak dám svoje pocity „von", možno mi to pomôže získať potrebný odstup, aby som zase dokázala pri zvučke reklamy zdvihnúť zadok od televízora a nesedieť tam s pohľadom upretým na obrazovku čakajúc na chalana v maske hodín, ktorého budem môcť poľutovať a spomínať pri tom na chvíľky osamelosti, ktoré som v živote prežila ja.
