... som človek, ktorý má svoj vlastný názor a často sa oň chce podeliť aj s inými ... Zoznam autorových rubrík: Zo života jednej učiteľky, Eli, Ja a môj chlap, Moje kuchárske pokusy, Moje postrehy, Mojimi očami, Láska, život... a všetko ostat, Poviedky, Súkromné, Vyznanie, Nezaradené
Môj muž je fajn chlap. To hovorím vážne. Veď keby nebol, nebola by som si ho vzala, no nie? A to, že ma ešte stále dokáže vytočiť? To predsa patrí k veci. Nemôže byť stále všetko len pekné, lebo potom by sme si to nevážili. Takže určitá miera „horších chvíľ je asi namieste. A priznám sa bez mučenia: niekedy ma tie jeho „zvyky a absencia (mojej, tj. ženskej) logiky aj celkom bavia...
Nepoznám veľa ľudí, ktorých by bavilo balenie. Mňa áno. Keď sme s rodičmi a sestrami chodievali na dovolenky, bola som jediná z celej rodiny, ktorú bavilo baliť a vybaľovať, ostatní to brali ako stratu času. Pre mňa je to relax, možnosť ukladať veci, robiť kôpky, upratovať...
Som človek známy svojou obrovskou záľubou v rozprávaní. To často vyústi do stavu, ktorý by sa dal prirovnať k abstinenčným záchvatom. Nastáva vtedy, keď v dlhšom období nemám príležitosť sa vyrozprávať. Navyše, čím viac podnetov na rozmýšľanie počas dňa zažijem, tým častejšie a dlhšie potrebujem komunikovať (rozumej „viesť siahodlhý monológ s početnými filozofickými výlevmi“). Treba podotknúť, že na to, aby niečo pre mňa bolo podnetom na zamyslenie, veľa netreba.
Zvykla som byť uzavreté dieťa. Je pravda, že rodičia a starí rodičia spomínali, že keď som bola ešte drobec, bola som samý úsmev, stále som do všetkého rozprávala a robila som všetko to, čo zvyknú robiť malé deti. Od istého času, neviem presne odkedy, sa to zmenilo. Uzavrela som sa do seba a spoločenský život poznala len z diaľky.
