Miroslava Mesárošová
Kto nemá v hlave, má v pätách
Na druhý stupeň základnej školy som nastúpila v meste, nie v blízkej dedine ako veľká časť mojich bývalých spolužiakov. Dostala som sa totiž do matematickej triedy, čo vo mne vzbudzovalo určitú hrdosť na samú seba, chvíľami hraničiacu až s pýchou, čo by som si ale v tom čase nikdy nepriznala. Nešlo o to, že by som sa tam dostala nejakým zázrakom alebo vďaka protekcii. Práve naopak, bola som tam právom. Ešte aj teraz, s odstupom času, som o tom presvedčená, pretože ako jedna z mála som na otázku, ktorý predmet mám najradšej, odpovedala jednoznačne: matika. Najmä slovné úlohy. Miesto v matematickej triede bolo pre mňa akousi povinnosťou, ktorú som si veľmi rada splnila. Tešila som sa na to, že budeme mať viac hodín matiky (ostatné prírodovedné predmety ma až tak nelákali) a vychutnávala som si pocit, že nebudem chodiť od nejakej obyčajnej triedy, ale do „matematickej".
