Zuzana pre ňu stelesňovala človeka, ktorý vždy vedel, čo chce a išiel za tým. Ani sama nevedela prečo, ale myslela si, že jej priateľke sa určite nikdy nestalo nič, s čím by si neporadila. A zrazu je všetko inak. Zistila, že ani Zuzana nie je dokonalá, že aj ona prežila v živote chvíle, na ktoré sa jej nespomína práve najlepšie. Ale prečo jej to nepovedala? Veď sú predsa priateľky a tie by voči sebe mali byť úprimné, nie?
Všetko sa v nej búrilo. Nerozumela sama sebe. Už sa predsa vyrovnala s tým, že sa dieťatka vzdá a zrazu si vôbec nie je istá. Priateľka, s ktorej podporou počítala, jej hovorí, že nerobí správnu vec. Ale tá „priateľka" pred ňou zatajila možno najdôležitejšiu vec, akú v živote prežila. Eli chápala, že Zuzane sa o tom nehovorí ľahko, ale sú predsa priateľky. Alebo nie? Môže na základe jedného dňa, jedinej správy pochybovať o ich priateľstve? Zanevrie na ňu, alebo sa na to skúsi pozrieť z jej uhla pohľadu?
V mysli si začala premietať útržky z posledných týždňov, keď prežívala sklamanie z Filipa, keď zistila, že je tehotná, keď sa rozhodovala, čo urobiť a nevedela nájsť správnu cestu. Zuzana tu vždy bola, aby ju vypočula, upokojila a povzbudila. Vždy bola na jej strane.
Vlastne nie, to nie je pravda. Byť na niekoho strane znamená súhlasiť s jeho názorom alebo rozhodnutím. Zuzana vlastne nikdy nedala najavo, či s tým súhlasí. Vypočula ju, ponúkla jej pomoc, ale nikdy sa nevyjadrila, či súhlasí s tým, čo sa Eli chystala urobiť. Až dnes.
...
Ani nevedela ako, zrazu bolo popoludnie. Uvedomila si, že sa tak pohrúžila do svojich myšlienok, že ani nebola hladná. Len sedela v izbe, hľadela von oknom a rozmýšľala. Cítila, že musí hovoriť so Zuzanou. Ak je jej priateľka presvedčená, že cesta, ktorú si Eli zvolila, nie je správna, mala by si ju aspoň vypočuť. A rozhodne by si to mala celé znovu premyslieť. Možno sa predsa nájde aj iné riešenie.
