Zuzana si v chodbe odložila kabelku a vošla do obývačky. Chcela cez ňu len prejsť a ísť rovno za Eli do jej izby. Vtom si však všimla, že jej priateľka sedí v kresle. Čakala na ňu, kým príde z práce? Chce s ňou hovoriť? Tak prečo nič nepovie? Len sedí a čaká.
Po pár minútach, kedy je to ticho neznesiteľné sa odhodlá na otázku: „Je ti lepšie?"
Eline pery sa pohybujú, ale žiadny zvuk z nich nevychádza. Nakoniec vyskočí z kresla a hodí sa priateľke okolo krku.
„Prepáč ... mi. ... ... Nebola som ... k tebe ... spravodlivá. ... Mala ... mala som ... ťa ...vypočuť. ... Pre... prepáč."
Cez vzlyky jej je len ťažko rozumieť. Zuzana ju len drží v náručí. Teraz sa potrebuje vyplakať, dostať zo seba tú neistotu, strach a bolesť.
...
„Si si istá?"
„To sa ma pýtaš TY? Veď ty si ma k tomu doviedla."
„Nechcem ovplyvňovať tvoje rozhodnutia. Je to TVOJ život a TVOJE dieťa. Ja o tom nerozhodujem a ani nechcem."
„Viem. Nemusíš sa báť. Rozhodla som sa sama. Vlastne, ... Ja ... No, nebola som si až taká istá tým ... potratom. Ja ... nikdy som nad takým niečím neuvažovala a nečakala som, že to budem musieť podstúpiť. Ale keď to všetko prišlo tak zrazu ... jednoducho som nevidela iné východisko. To, že si mi povedala o sebe, mi len pomohlo, aby som sa odhodlala k tomu, čo som aj sama chcela. Neviem, ako to všetko zvládnem a neviem, ako to prijme mamička. Ale nechám si ho a urobím všetko pre to, aby moje dieťatko malo všetko, čo bude potrebovať. Ďakujem ti."
„Nemusíš mi ďakovať. Som rada, že som ti mohla pomôcť. A kedykoľvek budeš niečo potrebovať, vieš, kde ma nájdeš."
„Áno, to viem. Si naozajstná priateľka. Nikdy ti nebudem môcť dosť poďakovať."
„Ale Eli, na to predsa priatelia sú. Takže ideš teraz domov?"
„Áno, už som zbalená."
„Tak fajn. Odveziem ťa na stanicu. Som si istá, že tvoja mama sa poteší, keď ťa uvidí."
„Veľmi som jej ublížila. Snáď mi niekedy odpustí."
„Neboj sa, je to predsa tvoja mama. Určite bude taká rada, že si sa vrátila, že hneď zabudne na to, ako si odišla."
„Ale čo povie na to, že som tehotná?"
„Uvidíš, že sa poteší. Bude šťastná, že bude starou mamou a bude ti pomáhať, ako bude najlepšie vedieť, aby si si mohla urobiť školu aj starať sa o maličké. Len sa už toľko neboj. Všetko bude fajn."
...
„Pani Kalenová?"
„Áno, to som ja, stalo sa niečo?"
„Bohužiaľ, musím vám oznámiť, že vaša dcéra Elena, sa stala účastníčkou vážnej dopravnej nehody. Prechádzala cez prechod pred železničnou stanicou a zrazilo ju nákladné auto."
„Čože? A je ... je v poriadku? Do ktorej nemocnice ju previezli? Ja ... musím ísť okamžite za ňou."
„Je mi to veľmi ľúto, ale ... viete, lekári urobili všetko, čo bolo v ich silách, ale nepodarilo sa im ju zachrániť."
„Chcete povedať, že...?"
„Bohužiaľ áno, vaša dcéra tú nehodu neprežila."
