V živote sa niekedy dostanete do situácie, ktorú ste nečakali. Neboli ste na ňu pripravení. Ak sa aj niekedy rozprávali s kamarátkami o nemanželských deťoch, Eli vždy vyhlasovala, že keby sa to jej stalo (čo sa isto nestane), to dieťa by si nechala a starala by sa oň ako by najlepšie vedela. Nebolo by to ľahké, ale matka predsa nemôže zabiť svoje dieťa len tak, preto, že sa jej nehodí do plánov.
Tak prečo sa vlastne rozhodla tak, ako sa rozhodla? Prečo si dohodla termín v nemocnici? Lebo sa bála. Taký veľký strach nepocítila ešte nikdy v živote. A ani sa nikdy necítila na všetko taká sama. Ani vtedy, keď umrel ocko.
Príliš dlho však žila podľa pravidiel a pod ochrannými krídlami matky, ktorá jej bola vždy oporou. Tak prečo jej o tom nepovedala? Svedomie sa s ňou takto rozprávalo veľmi často odkedy už nebola len ona, ale boli dvaja. A často si aj samo odpovedalo. Matka by sa trápila. Pomáhala by jej, ale veľmi by sa trápila. A to si nezaslúži. Nesmie trpieť kvôli svojej dcére - už si vytrpela dosť, keď stratila manžela a zostala na všetko sama. A v práci? Keby sa dozvedeli, že Eli je tehotná, bolo by to pre mamu na nevydržanie. Nie, toto jej neurobí.
Ale keby odišla, stratila sa z jej života, uľahčila by jej to. Ľudia by si povedali, aká je nezodpovedná, mamu by možno poľutovali a bolo by po všetkom.
Lenže mama ju príliš dobre pozná na to, aby uverila, že Eli sa len tak zdvihne a odíde. Vedela by, že ju niečo trápi. A snažila by sa jej pomôcť, aj keby to jej samej malo ublížiť. Presvedčiť ju, že sa Eli zmenila, život v tom malom bytíku po boku milujúcej matky neznáša, sa jej zdalo ako jediné východisko. Mama si síce poplače, ale povie si, že keď tam jej dcérka nebola šťastná, je správne, že odíde a zariadi si život podľa seba. Veľmi ju to raní, ale neskôr sa s tým zmieri.
Eli vedela, že sa nikdy nebude môcť vrátiť späť. Nie preto, že by ju matka neprijala, tá by ju privítala kedykoľvek s otvoreným náručím. Ale so spomienkou na dieťatko, ktorého sa dobrovoľne vzdala, ktorému odoprela právo žiť, by sa mame už nikdy nemohla pozrieť do očí.
Tak prečo to teda robí? Naozaj nie je iné riešenie? Nemôže si ho nechať? Nedokázala by ho vychovať?
