Neobávala sa zodpovednosti alebo toho, že by nevedela, čo robiť. Odkedy sa pamätá, túžila po tom, stať sa matkou. Vedela, že to zvládne. Ale ako budú žiť? Z čoho? Starostlivosť o malé dieťa niečo stojí. A ona nemá šancu nájsť si zamestnanie. Nie, rozhodla sa správne. Jej svedomie jej to nikdy nezabudne a bude ju trápiť celý život, ale nemôže si to malé nechať.
„Áno, ublížila si mi! Celé roky si ma len kontrolovala a nedala si mi dýchať. Stále len učenie a učenie, aby som ti neurobila hanbu! Mám toho dosť! Chcem žiť svoj vlastný život. Mám na to právo..."
Nepravdivé slová sa jej zasekávali v hrdle, nechceli von, ale ona vedela, že ich musí povedať. Musí mame teraz ublížiť, aby to neskôr tak nebolelo. Aby to zvládla. Aby sa toľko netrápila. Nikdy jej to nebude môcť vysvetliť, ale toto je jediné riešenie. Iného niet...
S plačom zavrela kufor a otočila sa ku dverám.
V otvorených dverách sa ešte na chvíľku zarazí, nedokáže tam matku nechať takú skľúčenú, uplakanú. Je nešťastná kvôli nej. Možno by to nejako zvládli. Všetko jej povie a nájdu spolu riešenie. Nie, nejde to. Nemôže. Bude to len horšie. Musí odísť. Musí urobiť to, pre čo sa rozhodla.
Slzy po matkinej tvári stekajú v potôčikoch na šaty, kde vytvárajú veľké mokré machule. Hľadí na svoju milovanú dcéru, to jediné, čo jej v živote zostalo, ako odchádza z jej života. Vráti sa niekedy?
