Zuzana jej okrem pozdravu nepovedala ani slovo. Videla, že Elene nie je do reči, tak ju nechala na pokoji. Toto na nej Elena mala vždy rada - vedela, kedy má byť ticho a kedy nie.
Keď dorazili k Zuzaninmu paneláku, bez slova vystúpili z auta, zobrali batožinu a vyviezli sa výťahom do bytu na piatom poschodí.
Zuzana bývala sama. Mala útulný trojizbový byt, ktorý sa teraz stal Eleniným útočiskom. Hoci sa stretli len pre dvomi rokmi, za ten relatívne krátky čas sa z nich stihli stať veľmi dobré priateľky. Neprekážal ani takmer desaťročný vekový rozdiel a ani vzdialenosť, ktorá ich delila. Tá sa vlastne teraz stala výhodou. Elena potrebovala ísť niekam, kde ju nikto nepozná a dvesto kilometrov, ktoré ju momentálne delili od jej domova, jej dodávalo akýsi pocit bezpečia aj napriek tomu, že by sa najradšej okamžite vrátila domov a vyplakala sa v matkinom milujúcom náručí.
Nie, musí byť silná. Nesmie podľahnúť. Už sa rozhodla, tak teraz to musí urobiť.
Nemala ešte všetko presne premyslené. Vlastne dúfala, že časom sa ukáže. Zatiaľ zostane u Zuzany, bude jej prispievať na nájomné z peňazí, ktoré si ušetrila z letných brigád za posledné roky, a po operácii sa pokúsi dostať na vysokú školu, tak ako to plánovala pred ... pred Filipom.
Na to obdobie chce čo najskôr zabudnúť, chce to už mať za sebou. Chce byť zase slobodná. Teraz sa cíti ako v klietke. Celý jej život sa rozpadol na kusy, prišla o všetko. Ale ona si to opäť všetko poskladá, je predsa silná. O dva týždne bude všetko znovu tak, ako má byť. Okrem domova. Už nikdy sa tam nevráti. Nemôže...
