Aj keď ju však Zuzana chápala, vedela, že nerobí správnu vec. Chcela jej pomôcť. Nechcela, aby urobila tú istú chybu, ktorú spravilo toľko žien, vrátane nej. Potrat nič nerieši. Aj keď sa na to žena nepozerá ako na vraždu, ako väčšina ľudí, nikdy to nebude obyčajný operačný zákrok. Bez ohľadu na vierovyznanie alebo osobné presvedčenie, potrat znamená smrť pre dieťa a pre matku výčitky do konca života. Ona o tom vie svoje.
Keď mala sedemnásť, otehotnela. Bola to jej prvá diskotéka. Veľmi tam chcela ísť. Ale nebola pripravená na všetky nástrahy, ktoré tam čakajú na mladé a hlavne neskúsené dievčatá, ako bola v tej dobe. Uverila dobre vyzerajúcemu mladíkovi, išla si s ním zatancovať a keď ju pozval na drink, neodmietla. Veď čo sa môže stať. Zvyšok večera si pamätá už len matne. Na únavu a neuveriteľnú bolesť hlavy. Ako sa všetko točilo. Na to auto, ktorým ju mal odviezť domov. Na jeho ruky, prechádzajúce po jej tele. Na svoj odpor, ktorý jej ani trošku nepomohol.
O pár týždňov zistila, že je tehotná. Matka ju vtedy donútila ísť na potrat. Veď čo by v jej veku robila s dieťaťom? Navyše toho chlapa ani nepozná. A keby si to dieťa nechala, celý život by jej pripomínalo, čo sa v tú noc stalo.
Neboli veriaci, potrat brali ako jedno z riešení. A tak išla. Veď čo mohla robiť. Až potom zistila, ako to ovplyvnilo jej život. Tá maličká časť, ktorú z nej odstránili, bola JEJ DIEŤA. Dieťa, ktoré nikdy neuzrelo svetlo sveta. Dieťa, ktoré napriek nepriazni osudu mohlo mať krásny život. Dieťa, ktorému nedala šancu...
Jej vzťahy s rodičmi ochladli. S matkou už nedokázala hovoriť tak, ako predtým. Vyčítala jej, že ju k tomu dotlačila, ale ešte viac vyčítala sebe, že tomu nezabránila.
Minulosť už nezmení, ale môže zmeniť prítomnosť. Urobí všetko pre to maličké, ktoré rastie v Elinom brušku a teší sa na tento svet.
