„O tebe. O tom, čo bude ďalej."
„Chceš vedieť, kedy odídem? Môžem aj hneď, ak ti tu prekážam..."
Mohla čakať, že Eli sa okamžite postaví do obrannej pozície a vzápätí začne útočiť.
„Eli, prestaň. Dobre vieš, že to tak nie je. Som rada, že si tu. Môžeš zostať, dokedy budeš chcieť. Chcem len vedieť, aké máš plány. Rozmýšľala si o tom vôbec?"
„Ja..." V očiach sa jej zalesknú slzy a hlas ju odmieta poslúchať.
„No tak, nechcela som ťa rozplakať,..." tíši Zuzana priateľku, ktorá sa jej medzitým schúlila do otvoreného náručia.
„Keď je to všetko také ťažké..."
„Ja viem, zlatko. Život je taký. Ale na to máš priateľov, aby ti s tým pomohli. Neboj, spolu to zvládneme."
„Ako?" Hlas začína mocnieť a zreteľne sa v ňom ozýva zúfalstvo. „Povedz mi, ako?? Neviem si s tým poradiť! Ako sa dá takéto niečo zvládnuť bez toho, aby niekto trpel??"
„Eli, no tak, upokoj sa. Nepovedala som, že to pôjde ľahko. Hovorím, že som tu, stojím pri tebe a pomôžem ti."
Vzala Eli za ruku a posadila ju na najbližšiu stoličku. Z poličky pri dverách vzala škatuľku papierových vreckoviek a podala jej ju. Len trpezlivosť, najskôr sa musí upokojiť, hovorila si a bez slova sledovala priateľku, ako si utiera slzy. Jej vzlyky postupne ustávali, až sa nakoniec pozrela jasnými očami na Zuzanu kľačiacu pri nej.
„Prepáč, viem, že to so mnou myslíš dobre. Neviem, čo by som si počala, keby si ma nebola prichýlila..."
„To nestojí za reč, na to predsa priatelia sú, nie?"
Konečne uvidela mierny úsmev na Elinej tvári. Prvýkrát odvtedy ako ju vyzdvihla na stanici. Aj keď vedela, že to bude náročné, musela rozhovor vrátiť späť k bolestivej téme.
„Eli, pozri sa na mňa. Ja viem, že je to pre teba ťažké, že nevieš, čo ďalej, ale musíš nad tým začať rozmýšľať. Nemôžeš nechať život, aby len tak plynul a nerobiť nič."
„Ja mám ušetrené nejaké peniaze, mám z čoho žiť..."
„Nehovorím o tom. Chcem vedieť, čo chceš v živote vlastne robiť. Si mladá, teraz si zmaturovala. A čo ďalej?"
Videla, že Eli trošku pookriala. Zhlboka sa nadýchla a začala rozprávať o svojich plánoch.
„O necelý mesiac mám prijímačky na výšku. Ak ich urobím, nie, KEĎ ich urobím, v septembri začnem študovať. Dovtedy si nájdem nejakú brigádu. Už som si niečo začala pozerať na internete, určite to zvládnem..."
„A čo to maličké?"
Na chvíľku sa zdalo, že sa opäť rozplače, ale podarilo sa jej ovládnuť. Nadýchla sa, otvorila ústa, ale nevyšiel z nich žiadny zvuk. Skúsila to ešte raz. Zuzana len s námahou rozumela jej slovám, lebo hlas ju ešte stále neposlúchal.
„Žiadne maličké nie je."
