Eli ešte stále nenašla stratenú rovnováhu a trvalo jej niekoľko minút, kým bola schopná prehovoriť. Myslela si, že už sa s tým vyrovnala, ale videla, že všetko je inak. Snažila sa hovoriť pokojne, aj keď sa vo vnútri celá chvela.
„To maličké si nemôžem nechať. Už sme o tom hovorili. Nechcem... nemôžem si zvyknúť na myšlienku, že budem mať bábätko. O dva týždne bude môj život zase normálny."
„A vieš to isto?"
„Ako to môžem vedieť, keď som to nikdy nezažila??"
„Tak prečo si si taká istá, že to potom bude opäť ako predtým?"
„Ja neviem. Ale je to jediné možné riešenie, tak tomu musím veriť."
„Eli?"
„Áno?"
„Nikdy to nebude ako predtým..."
Niečo v Zuzaninom smutnom pohľade jej zabránilo štipľavo poznamenať, že ONA predsa o tom nemôže nič vedieť. „Zuzi, ty...?"
Zuzana na ňu smutne pozrela a prikývla.
„Ale... ako? Kedy? ... Nikdy si to ani slovkom nespomenula."
„Nie je to zrovna vec, na ktorú by človek chcel spomínať. Časom však zistí, že sa tomu nevyhne."
„Ale ty si vždy bola taká vyrovnaná, spokojná... Prečo mi hovoríš, že to nikdy nebude ako predtým, keď ty sama si to zjavne zvládla?"
Hoci to nevie vysvetliť, cíti vo svojom vnútri hnev. Hnev na Zuzanu, že jej o tom nikdy nepovedala. Že sa jej nezdôverila. Že hoci ona, Eli, si tu pred ňou vylievala srdce, Zuzana mlčala.
A mlčí aj teraz. Len na ňu hľadí svojimi veľkými očami plnými smútku.
Eli to ešte viac nahnevá. Už nehľadí na to, či ju budú počuť susedia, je jej to srdečne jedno. Kuchyňou sa rozlieha jej rozzúrený hlas.
„Kedy si mi to chcela povedať? To si hovoríš kamarátka? Priateľka? Tak ja sa tu trápim, zdôverujem sa ti a ty?? Len si tu sedíš, tváriš sa ako madam ja-všetko-viem a poučuješ ma! Čo si o sebe vlastne myslíš?"
„Eli,..."
„Nemienim ťa viac počúvať. Ako si mi to mohla urobiť? Ja som ti dôverovala a ty si ma takto zradila?"
Zuzana videla, že nemá zmysel argumentovať. Možno to bolo vekom, možno tými rokmi, čo ju delili od tej chvíle, kedy to prežívala tak, ako teraz Eli, ale bola pokojná. Všetko, čo prežívala vo svojom vnútri dokázala posúdiť triezvejšie než vôbec očakávala.
Keď sa dozvedela o Elinom bábätku, všetky spomienky sa jej vrátili. Znovu prežívala každú chvíľku so svojím dieťatkom, ktoré v jej tele bolo len niekoľko týždňov. Znovu cítila všetku tú bolesť, smútok a sklamanie. Jej srdce opäť naplnil hnev, že nebola dosť silná. A vzápätí ho vystriedala nádej. Nádej, že tentoraz to bude iné. Eli má predsa ešte ju, Zuzanu, a tá jej nedovolí urobiť nesprávne rozhodnutie.
Ale má vôbec právo zasahovať jej do života? Má právo hovoriť jej, čo je správne a čo nie? A čo je vlastne správne?
