Staršia žena prekvapene otvorila ústa, ale nevyšlo z nich ani slovíčko. Bola príliš šokovaná.
Elena si ďalej balila kufor a nevšímala si matkin zhrozený výraz v očiach. Vedela, že ju tým šokuje, ale bolo jej to jedno. Teraz už áno.
Ešte pred mesiacom by nikdy také slová nevyriekla. A ani by sa nerozhodla odísť z domu len tak, zo dňa na deň. Ale teraz je všetko iné. Všetko sa zmenilo.
Odkedy otec zomrel, život nebol ľahký, ale spoločne s mamou to nejako zvládali. Nemohli si veľmi vyskakovať, veď mama bola učiteľka, takže v peniazoch sa nikdy netopili, ale na slušné živobytie im to stačilo.
Bývali v malom byte neďaleko centra mesta, do školy, kde Elena práve zmaturovala a jej mama už takmer dvadsať rokov učila, to nemali ďaleko.
Elena bola vždy výborná študentka. A pani Kalenová zase obľúbená učiteľka. Všetci obdivovali ich vrelý vzťah. Správali sa k sebe skôr ako dve kamarátky, nie matka a dcéra. Navyše, Elenina matka nikdy nemala typické učiteľské maniere, ako iné matky, ktorých deti chodili do tej istej školy, kde ony pracovali. Práve naopak. Namiesto ustavičného kontrolovania svojej dcéry a úzkostlivého dbania o to, aby jej výsledky boli ukážkové, ona jej vždy prejavovala maximálnu dôveru. Už odmalička sa mohla spoľahnúť na Elenu, že si svoje povinnosti ustráži sama. Keď mala problém, vedela, že za matkou môže prísť kedykoľvek, ale to, na čo stačila sama, si sama aj riešila.
Pani Kalenová vedela, aké to je, keď matka svoju dcéru stále kontroluje a zaprisahala sa, že ona taká nikdy nebude. Svoju dcéru si vychovala k samostatnosti a zodpovednosti. Aspoň si to dodnes myslela.
Keď hľadela na Elenu, ako náhlivo hádže veci do kufra, márne sa v nej snažila nájsť svoje malé dievčatko. Devätnásť rokov žila v presvedčení, že jej dcéra ju nikdy neopustí, že tak, ako si rozumeli doteraz, to bude navždy.
A teraz sa zrazu všetko mení. Nechápala to. Jednoducho tomu nerozumela. Nevedela, čo povedať. Nakoniec sa jej splašené myšlienky zliali do jedinej:
„A kam teraz pôjdeš?"
