Tento rok je trošku iný. Kalendár, ktorý mám položený na stole, sa mi postupne zapĺňa poznámkami a už som si na to aj celkom zvykla. Najčastejšie sa tam objavujú termíny skúšok, porád, konzultácií, ktoré som si dohodla so študentmi, ... a obedy. Vždy, keď si na niektorý deň objednám v jedálni obed, hneď si to poznačím do kalendára, aby som potom naň nezabudla ísť. Strelené? Možno, ale prispieva to k môjmu pocitu istoty, že na nič dôležité nezabudnem.
A k tomu patria aj narodeniny. Moje, manželove, narodeniny rodičov, sestier, kamarátov, ... V januári (keď nezabudnem) prebehnem celý kalendár a zakrúžkujem si dôležité dátumy. Moje dvakrát (alebo aj tri) a ostatných raz. A potom sa teším, kedy tie dni prídu.
Už od apríla som občas „tajne" otočila stránky a pozrela sa, či tam ten dátum je. Či náhodou nezmizol. Nevedela som sa dočkať, kedy už príde ten týždeň so zakrúžkovanou dvadsaťdvojkou.
Keď som v pondelok otočila stránku, zistila som, že ma toho počas týždňa čaká celkom dosť. Každý deň mal nejakú tú poznámku a najhustejšie to bolo v stredu a vo štvrtok. Čakali ma náročné úlohy, ktorých som sa dosť bála. Ako vždy pred niečím novým, už niekoľko dní vopred som bola nervózna a najhoršie to bolo ráno tesne pred hodinou H. Stresujem naozaj ukážkovo a nedokážem sa toho zbaviť ani vtedy, keď ma všetci naokolo upokojujú a dokonca aj ja sama si uvedomujem, že nie je dôvod na paniku. Jednoducho si to musím prežiť.
Keď som teda v stredu poobede odchádzala z práce, bola som totálne vyčerpaná a nechcela som nič iné, len ľahnúť si a spať. Na druhý deň však bolo dvadsiateho druhého a mňa čakalo pečenie. Chcela som totiž kolegom pripraviť malé pohostenie a k tomu patrí aj niečo, čo upečiem sama, aj keď mi to niekedy prihorí alebo sa nepodarí. A tak sme sa s manželom vybrali na nákup, lebo popri tom všetkom, čo som mala na programe cez týždeň, mi nakupovanie zostalo na poslednú chvíľu.
Neviem prečo, ale zrazu akoby som chytila druhý dych. Pristihla som sa, že sa usmievam a teším sa na to, čo ma ešte v ten deň čaká. Bolo skoro sedem hodín večer a ja som ešte chcela piecť, predtým nakúpiť, všetko pripraviť na ďalší deň a aspoň trošku sa vyspať. No aj tak som sa tešila. Keď sme odchádzali z obchodu, manžel na mňa len udivene pozeral, že prečo som taká šťastná a ja som mu to nevedela vysvetliť. Len som sa usmievala a vychutnávala si ten pocit, že ma nič netrápi.
Večerné pečenie má svoje čaro, ale je aj veľmi vyčerpávajúce. Našťastie, mám manžela, ktorý aj v takých chvíľach stojí pri mne a pomáha mi. A tak sme piekli spolu. To bola chvíľa, kedy som cítila, že sa mi splnil sen. Sen o tom, že aj veci, ktoré človek často robí sám, budem robiť s niekým. A najlepšie na tom bolo, že ho to bavilo skoro tak ako mňa. Veľa sme sa nasmiali a mne sa zdalo, že to bol jeden z najkrajších večerov, aké som kedy zažila. Keď som si líhala do postele, úplne vyčerpaná, myslela som na to, aký krásny deň som prežila a to ešte ani nebolo 22.
Narodeninové ráno mám najradšej zo všetkých rán v roku. Teším sa na to, že ľudia, ktorých mám rada, či už sú to členovia rodiny, kamaráti alebo kolegovia, si nájdu chvíľku na to, aby mi zablahoželali. Nejde o to, že dostanem darčeky. Mám rada prekvapenia, to nepopieram, ale vystačím si aj bez nich. Nepotrebujem drahé dary na to, aby som bola šťastná. Potrebujem len trošku pozornosti, chvíľku času, ktorú by mi ľudia venovali preto, že chcú a nie preto, že sa to patrí alebo že musia.
Deti si dokážu takéto dni vychutnať. Ja už som dospelá a od detského pohľadu na svet mám veľmi ďaleko. Všetko beriem príliš vážne a nedokážem „vypnúť".
V to ráno som si povedala, že svoj narodeninový deň chcem prežiť naplno. Chcem byť šťastná, spokojná, usmievať sa a tešiť sa zo života. A po prvýkrát, odkedy sa pamätám, sa mi to naozaj podarilo. Celý deň som mala dobrú náladu, dokonca aj v situáciách, kedy by som si bola najradšej poriadne zanadávala. Nejakým zázrakom sa mi negatívne pocity vyhýbali a ja som vedela, že som spokojná, že sa teším z každej chvíľky, ktorú prežívam.
Keď sa objavil zástup kolegov, ktorí nám (jedna z kolegýň v rovnaký deň oslavuje meniny) prišli zablahoželať, videla som, že prišli takmer všetci. Navyše som dostala krásnu kyticu, o ktorej som vedela, že ju vyberali špeciálne pre mňa - neboli v nej totiž len tak nejaké kvety, ale také, ktoré mám rada. Keď som ju zbadala, spomenula som si, ako sme sa pred niekoľkými dňami s kamarátom rozprávali o kvetoch, aké sa mi páčia a aké veľmi nie, a vedela som, že on sa postaral o to, aby som dostala kvety, ktoré mám rada. Ešte aj sladkosti, ktoré mi priniesli, boli zjavne vyberané pre mňa. Bol to krásny pocit vedieť, že pre niekoho nie som len tak obyčajnou kolegyňou, ale človekom, ktorého si všímajú, považujú ho za kamaráta a snažia sa mu urobiť radosť.
Večer, tesne pred tým, ako som zaspala (čo netrvalo dlho, lebo uplynulé dva dni boli naozaj náročné), uvedomila som si, že v ten jeden deň ma nič netrápilo a vychutnala som si ho od začiatku až do konca. Boli to najkrajšie narodeniny, aké som doteraz zažila, a to najmä preto, že som sa z nich dokázala tešiť. Bol to pre mňa naozajstný deň D a ďakujem všetkým, ktorí sa o to pričinili.
PS: Martin, Peťo, ďakujem. Nielen za včerajšok, ale za celý čas, čo ste pre mňa kolegovia a kamaráti zároveň. Veľmi si to vážim. Ešte raz vďaka :-)
PPS: Miláčik, postaral si sa o to, že som konečne dokázala byť chvíľku bezstarostná, ďakujem Ti.
