Nie som žiadna ukážka „svätosti“, ako sa mi občas ušlo ohodnotenie od spolužiakov v škole, keď som sa nezapájala do istých akcií. Ja totiž za svätých považujem ľudí, ktorým sa darí žiť „správne“. Iste, je otázne, čo znamená to slovíčko „správne“, ale jednoducho by som to definovala asi tak, že svoj život žijú nielen pre seba, ale najmä pre druhých. Že stretnutie s nimi prináša iným ľuďom niečo pozitívne, nie negatívne. Že život nepremárnia naháňaním sa za lepším životom pre seba, ale žijú život, pre ktorý boli určení, sú s ním spokojní a čokoľvek im osud prinesie, berú to ako súčasť svojho života, ktorá tam má svoje miesto.
Ja taká rozhodne nie som. Často sa mi stáva, že vôbec nie som spokojná so svojím životom, hľadám príčiny „prečo sa to stalo práve mne“, snívam o úplne inom živote a o úplne inej mne. Chcela by som byť človekom, ktorý sa dokáže tešiť z maličkostí, vstáva ráno s úsmevom a teší sa na ďalší deň. Človekom, ktorého nevytočí každá maličkosť, ktorá sa udeje inak než to bolo v pláne. Človekom, ktorý iným ľuďom pomôže, poradí a podporí ich namiesto výčitiek a ustavičných „kázní“, ako to malo byť urobené správne a nebolo.
Neistota a nespokojnosť, ktoré prináša poznanie, že vôbec nie sme takí, akí by sme chceli byť, dokáže život poriadne rozhádzať. A mne ho teda rozhadzuje takmer každý deň.
Skúšala som hľadať spôsob, ako sa naučiť byť spokojná so svojím životom. Netúžiť po inom živote, ale urobiť z toho svojho to najlepšie, čo je v mojich silách. Veľa času som strávila premýšľaním a analyzovaním a ... bezvýsledne. Potom som prečítala nejaké knihy. Áno, myšlienky v nich sa mi veľmi pozdávali a dokonca to vyzeralo aj zrealizovateľne. Chcelo to len začať sa na veci pozerať s malým odstupom a postupne meniť svoj prístup k nim. Zistila som, že je to pre mňa veľmi ťažké, aj keď občas sa mi to darí. No v tých chvíľach, kedy sa pozabudnem, skĺznem sa späť do môjho starého JA a často je to potom ešte horšie než predtým.
Uvedomila som si, že potrebujem niečo, čo by ma upokojilo. Keď už sa mi zdá, že môj život je úplne rozhádzaný a nikdy to nedám dohromady, túžim po niečom, čo by mi na chvíľku prinieslo pokoj, aby som stihla načerpať sily do ďalších „bojov“ samej so sebou.
A našla som ho.
Ani neviem ako, len som si zrazu uvedomila, že do kostola nechodím preto, že „by som mala, lebo je nedeľa“. Nedeľná návšteva kostola mi často prináša oveľa viac. Zrazu som sa pristihla, že ako tam tak sedím, už nevnímam ľudí okolo seba, ale som pohrúžená do rozhovoru s niekým, kto ma počúva. A aj keď jeho slová nepočujem, viem, že mi vždy skôr či neskôr odpovie – že mi pošle do života niečo, čo mi ukáže, že ten rozhovor nebol jednostranný. Ešte stále čakám na niektoré odpovede, ale ten pokoj, ktorý si vždy odtiaľ odnesiem, mi dáva silu pozrieť sa na môj život ako na príležitosť urobiť niečo dobré, niečo, čo stojí za to a nie ako na znôšku zbabraných vecí, ktoré nechávam za sebou.
Zrazu počúvam samu seba, ako hovorím, že „stalo sa to preto, že sa to malo stať“ a viem, že aj moja myseľ to už nehodnotí ako niečo, čo sa nepodarilo, ale ako situáciu, ktorá má môj život obohatiť.
Ešte stále zvádzam vnútorné boje, ešte stále sa budím s pocitom, že „čo sa mi zase dnes nepodarí“, ešte stále si vyčítam, že to alebo tamto som mala urobiť inak... Ale zároveň zažívam aj chvíle, kedy som so sebou spokojná a niekedy som aj trošku hrdá na to, čo robím a dokonca aj na to, čo sa mi možno až tak nepodarilo. A tak si myslím, že som možno našla tú správnu cestu a možno časom zistím aj to, ako žiť „správny život“.
