V izbe vládlo prítmie. Žalúzie vytrvalo bránili slnečným lúčom dostať sa do spálne. Alebo žeby sa žiadne slnko do izby dostať nesnažilo? Áno, vonku je naozaj zamračené a vôbec to nevyzerá na krásny teplý letný deň, aký sľubovali v správach. Zrejme sa to podpíše aj na jej nálade...
Koľko je vlastne hodín? Ani nie pol šiestej. To naozaj nie je práve čas na vstávanie. Ale spánok už neprichádza, dokonca ani ten príjemný stav niekde medzi spánkom a bdením, v ktorom jej myseľ naplno pracuje v obrazovom svete a ona ten svet môže riadiť.
A tak len leží s otvorenými očami a čaká ... na čo vlastne?
Telo sa stále viac búri proti tomuto ničnerobeniu a núti ju vstať z postele. Ale čo bude robiť? O pol šiestej ráno? Telu je to však jedno a protestne sa snaží aspoň natiahnuť svaly na rukách a nohách... V tom sa zarazí a pozrie na posteľ, čo jej to zabránilo v pohybe.
Ešte stále spí. Leží natiahnutý krížom cez obidve polovice manželskej postele. Spokojne oddychuje a vôbec ho netrápi, že sa rozťahuje po celej posteli a jej zostal len trojuholník, ktorý zďaleka nestačí pre jej vystreté telo.
Je taký zlatý, keď spí. Vyzerá takmer neškodne. Jej manžel. Už sú svoji niekoľko týždňov, ale ešte stále ju to slovo privádza do pomykova. Je to vlastne veľmi čudné, keď vezme do úvahy, ako dlho čakala na to, kedy už bude mať manžela.
Nicholasa pozná už sedem rokov. Zoznámili sa v prvom ročníku na výške. Niekoho by mohlo napadnúť, že boli spolužiaci, ale vôbec nie. Vlastne ani nebol dôvod, aby sa práve oni dvaja zoznámili. Musela to byť nejaká vyššia moc, ktorá ich dala dokopy, ktorá ich cesty priviedla k sebe. Veď ako inak by práve oni dvaja skončili ako manželia?
